3.2.2014
"FIVE DIMENSIONS"
3.2.2014

Svet a veci okolo nás vždy posudzujeme a popisujeme na základe nášho aktuálneho poznania. Tu a tam sa v mojej hlave však zjavia nápady, ktoré plne nekorešpondujú so zaužívaným popisom tohto sveta. Pomerne nedávno som písal o toku informácií z okolia do človeka, prípadne iných zložiek žijúcich, alebo sa proste vyskytujúcich, tu na Zemi, tu v tomto vesmíre. Pomyselné čiastočky obrovského puzzle sa v mojej hlave spojili a vytvorili obraz päťdimenzionálneho priestoru. Stroho a s obrovskou pokorou musím dodať slovíčko „minimálne“.

Odkedy uzrela svetlo sveta Einsteinova teória relativity (1905) sa celosvetovo presadili výrazy ako časopriestor, červie diery, zahnutie priestoru, paralelné vesmíry, prípadne dimenzie. Nechcem a ani neviem, či by som bol schopný na dostatočnej úrovni opísať, čo dané veci znamenajú. Chápem ich povrchne po svojom a so zaťatými zubami tvrdím, že mi to stačí. Časom sa objavilo niekoľko ďalších teórií, ako teória superstrún, prípadne iné, ktoré nielenže poskytujú šancu existencie niekoľkých vesmírov, no sú postavené na základe ich existencie. Akoby povedala moja bývala pani učiteľka zo základnej školy: „Matematika nepustí.“ Keď sa pozriete okolo seba, nič ako iný vesmír, či červiu dieru vidieť nemôžete. Donedávna mali ľudia obrovský problém s pochopením toho, že Zem je guľatá a obieha okolo Slnka v priestore, v ktorom sa nachádzajú milióny iných hviezd a galaxií. Ešte dnes by s tým väčšina takpovediac „normálnych“ ľudí mala značné problémy. Čo si však môžete okolo seba všimnúť je priestor. Ak si do úvahy zoberieme jednoduchú úsečku, teda čiaru niekde začínajúcu a niekde končiacu, dostaneme krásny príklad jednorozmerného priestoru (1D). Ak nad túto čiaru nakreslíme (stále na papieri) čiary ďalšie, dostaneme napríklad štvorec a teda zobrazenie dvojrozmerného priestoru (2D). Ak takýto štvorec nakreslíme na tisíc papierov a tieto poukladáme za seba, dostaneme trojrozmerný obraz (3D) štvorca, teda kocku, do ktorej priestoru, by sme vedeli umiestniť nejaký predmet, napríklad človeka. Priestor okolo nás je teda trojrozmerný. Čo by mohlo byť štvrtým a piatym rozmerom? Verím, že so štvrtým rozmerom problém nebude. Je ním čas. Keď zoberieme danú, nami vytvorenú kocku a necháme ju voľne položenú v tomto svete, bude sa, aj keď bude stále na mieste, pohybovať štvrtým rozmerom (4D), teda časom. Predstava myslím nie až tak zložitá. V súčasnosti sa vedú vážne polemiky o tom, čo to čas je. Je to iba vymyslená jednotka našej civilizácie? Alebo je to štvrtý rozmer nás, teda nášho vesmíru? Pravdou zostáva, že čas, na rozdiel od prvých troch rozmerov ovládať nevieme. Stále plynieme jedným smerom a jednou rýchlosťou (beriem námietky o dilatácií času). Poďme si teda povedať, ako to v našom štvorrozmernom svete vyzerá.

Ak by sme mali 1D svet všetko by vyzeralo podobne ako úsečka, teda obyčajná čiara, nikde nevybočujúca. Svet by potom vyzeral ako nekonečne úzka, ale nekonečne dlhá priamka. Ak by sme však úsečku, ktorá leží na tejto priamke nepatrne vychýlili z tejto línie, pre svoj pôvodný 1D svet by prestala existovať. Ocitla by sa v druhom rozmere a ostatné tvory (úsečky) v jej pôvodnom 1D svete by ju nevideli. Druhý príklad bude zrejme názornejší. Ak by sme si na papier nakreslili napríklad päť štvorcov za sebou a jeden z nich vystrihli a zdvihli nad daný papier, ktorý by stále zostal ležať na stole, tento štvorec by sa ocitol už v priestore s troma rozmermi (súradnice x, y, z) a teda pre jednoduché štvorce žijúce vo svete 2D (súradnice x, y) by prestal existovať. Nadobudol by tretí rozmer. Možno ešte lepším priblížením bude cestovanie v čase. Prichádzame teda do nášho 4D, ale v podstate, nakoľko nevieme čas ovplyvniť, 3D priestoru. Ak by sme sa pozerali na predmet, ktorý by sme preniesli v čase, zmizol by nám pred očami a objavil by sa v čase, do ktorého sme ho poslali. Neexistoval by v 3D priestore, na ktorý sme zvyknutí, ale použil by k pohybu štvrtý rozmer. Pred nami by sa zjavil až vtedy, kedy by sme ho svojou konštantnou „časovou rýchlosťou“ dobehli. Krásnym príkladom sa mi javí skutočná udalosť popísaná aj Ludvíkom Součkom v knihe Tušenie súvislosti (1978): „Hodnoverne zistená, i keď doteraz nevysvetlená príhoda dopravného lietadla spoločnosti National Airlines, ktoré po prelete bermudským trojuholníkom pristávalo jedného dňa roku 1970 v Miami so 127 cestujúcimi na palube. Sledoval ho radar a zvyčajným spôsobom ho naviedli od severovýchodu takmer až nad pristávaciu plochu letiska, keď sa zrazu z obrazovky stratilo, ako keď sa sfúkne plameň sviečky. Na letisku sa zúfalo, no márne usilovali spojiť s lietadlom rádiofóniou, upozornili videostanice i radarové základne, organizovala sa záchranná akcia... Skôr ako vyplávali pátracie člny pobrežnej ochrany, lietadlo sa po desiatich minútach zjavilo, akoby sa bolo vykryštalizovalo zo vzduchu, a bez komplikácií pristálo. Nikto z posádky a tým skôr ani nikto z cestujúcich netušil, aké starosti v Miami narobili, a neverili, svojim ušiam, keď im rozčúlený dispečer veže ohlásil: ‘Preboha, veď ste na desať minút prestali jestvovať!’“ Dodám len, že prekvapením bol posun hodiniek všetkých 127 cestujúcich spolu s posádkou o rovných 10 minút (boli tam isto určité odchýlky, nie každý máme na hodinách na sekundu rovnaký čas) a rovnako posun 10 minút na palubnom počítači, do ktorého je zásah posádky, aj pri pokuse o kanadský žartík, nemožný. Tu máme teda podľa mňa dostatočný popis všetkých, nám normálnym ľuďom na základe aktuálneho poznania, existujúcich rozmerov. Ja však hrdo pridávam svoj rozmer piaty.



Odkedy som uzrel, aj keď po prvé s veľkým skepticizmom, obrázok, na ktorom je údajne odfotografovaná ľudská duša (odchádzajúca energia), mi piaty rozmer dáva ešte väčší zmysel. Tento kúsok sa podaril ruskému priekopníkovi v štúdiu energie živých organizmov. Prof. Konstantin Korotkov takto dokázal pomocou bioelektrografického fotoaparátu údajne odfotiť odchádzajúcu energiu z tela zosnulého človeka, ktorý zomrel násilnou smrťou. Podľa jeho záverov pri násilnej smrti energia človeka (duša) niekoľkokrát zmätene opustí ľudské telo a niekoľko krát sa do neho vráti. Neviem, či je daný obrázok realitou, alebo obyčajným výmyslom, no v kútiku mysle mu verím. Tu sa teda dostávame k piatemu rozmeru (5D). Večná otázka, čo je to myseľ, čo sú myšlienky, čo je to duša, čo sa stane s človekom po smrti, môžu byť zodpovedané piatym rozmerom. Piaty rozmer, ktorý (už) nie sme schopní vnímať by som nazval priestorom energie. Táto energia by charakterizovala informácie, myšlienky a možno aj posledné útočisko pre naše „duše“. Áno, aj v tomto prípade je piaty rozmer stále okolo nás, len ho podobne ako rozmer štvrtý ovplyvniť nevieme. Naše myšlienky, ak chcete naše duchovné ja, nie je zhmotnené v 4D priestore, no je obrazom, alebo možno odrazom piateho rozmeru. Komunikácia medzi týmito piatimi rozmermi je stála. Tak ako môžeme predpokladať cestovanie v čase (pohyb štvrtým rozmerom), tak môžeme predpokladať povznesenie, alebo opustenie tela duše (pohyb piatym rozmerom). Na základe aktuálneho poznania nonsens, blbosť, myšlienky hodné do blázinca, no ako poznamenal J.B.S. Haldan: „Ak niektorý vedec vyhlási, že to či ono je možné, pravdepodobne má pravdu. Ak vyhlási, že to nie je možné, pravdepodobne sa mýli.“



S týmto výrokom ukončujem tento článok a dávam vám možnosť zamyslieť sa nad aplikáciou piateho rozmeru, čo sa po tisíce rokov sľúbeného posmrtného života týka, vyšších stavov mysli pri meditáciách mníchov, prípadne pri energetických anomáliách (nemyslím tým magnetické, či gravitačné) v tomto svete.
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE