21.6.2014
"GLOBAL THINKING"
21.6.2014

Počas dňa rozmýšľam nad neskutočným množstvom vecí. Nie len nad banalitami ako čo budem dnes jesť, kam pôjdem večer von, prípadne čo dnes treba urobiť, ale svoju myseľ trápim rôznymi inými, dalo by sa povedať filozofickými témami. Tu a tam sa objaví nejaký popud z vonkajšieho prostredia, ktorý vo mne spustí obrovský kolotoč myšlienok a spomienok na myšlienky minulé. Nedávno sa tak stalo opäť a v mojej hlave sa zrodila idea článku s názvom „Globálne uvažovanie“.

Nedávno celým internetom a zrejme aj spravodajskými reláciami, ktoré však bohužiaľ nesledujem, otriasla kauza možného predaja vody zo slovenského územia do zahraničia. Veľké množstvo ľudí, od študovaných právnikov, cez politikov až po (čo ma zaráža) kapacity v oblasti geológie a vodohospodárstva sa voči tejto myšlienke jednoznačne oborilo a zmietlo ju zo stola slovami: „Našu vodu si nedáme!“ Pre mňa sú tieto absolútne sebecké vyjadrenia nezmyselné. Nebudem tu písať o tom, že zásoby vody sú celosvetovým problémom a že voda bude v budúcnosti jedným z významných artiklov predaja, no ani o tom, že tá „naša“ voda vzniká vsakovaním vôd, ktoré pritekajú väčšinou z cudziny, teda vzniká z „cudzej“ vody. Skôr mi pôjde o rozmýšľanie ľudí, ktorý sú síce na strane jednej dobrotiví a pokorní, no na strane druhej sebeckí a hlúpi.

V mnou zaužívanej praxi, ak sa vyskytne nejaký problém alebo názor, ktorý sa nezhoduje s mojim, sa nad vecou poriadne zamyslím, následne naštudujem danú problematiku a až potom idem vyvodzovať dôsledky alebo závery. Ľudské myslenie je však iné. V niektorých prípadoch prebieha presne podľa vyššie uvedeného scenára, no v niektorých prípadoch sa vyskytne čisto pudové správanie. Nedávno som videl v jednom dokumente o psychológii človeka krásny príklad. Predstavte si, že sa po koľaji rúti vlak, ktorému nefungujú brzdy. Vy stojíte pri výhybke, ktorá môže vlak odkloniť, ak ju prehodíte, alebo nemusíte urobiť vôbec nič a vlak si pôjde svojou cestou naďalej. Kde je háčik? Ak nič neurobíte, vlak zrazí piatich mladých ľudí, ktorí sa v diaľke prechádzajú po koľajniciach, no ak výhybku prehodíte, vlak zrazí (iba jedného) pracovníka železníc, ktorý ďalej na trati vykonáva údržbu. Ako by ste sa rozhodli? Bez rozmyslu odpovedalo 95 % ľudí, že by výhybku prehodilo a obetovalo by jedného človeka za život piatich. Podľa väčšiny ľudí absolútne logické a z morálneho hľadiska prijateľné, nakoľko cena piatich životov je väčšia ako jedného. Teraz však príde zvrat. Žiadna výhybka neexistuje. Po koľaji sa naďalej prechádza päť mladých ľudí a vy stojíte za chrbtom robotníka, ktorý stojí vedľa koľaje. Opäť máte dve jasne viditeľné možnosti. Prvá je vlak nechať prejsť a nechať zomrieť piatich mladých ľudí alebo vlastnoručne sotiť robotníka na koľaje, čím rútiaci sa vlak zastavíte a zachránite päť mladých životov. Zrazu sa karta obracia a zo sto opýtaných respondentov drvivá väčšina odpovedá, že nemôžu obetovať život jedného človeka, pre život iných. Kde sa stala zmena? Je to v podstate rovnaká situácia, len s tým rozdielom, že teraz vy priamo, a toto slovíčko by som podtrhol, spôsobíte niekoho smrť. Mimochodom, je tu ešte tretia možnosť, ktorá určite nikoho nenapadla a to taká, že skočíte pod vlak sám a zachránite aj robotníka aj tých päť teenagerov. Čo sa to stalo? Prečo sme pri dvoch rozdielnych a pritom rovnakých situáciách rozhodli inak? Tu prichádza na rad sebectvo, strach zo zločinu a hlavne strach pred priamym kontaktom s danou osobou. Ja sám som sa nad touto situáciou zamýšľal a reagoval by som úplne inak. (Ja som ja :D) Keď som sa nad tým zamyslel, vlak, ktorý sa rúti po trati a nefungujú mu brzdy, nebol definovaný. Ak by sa jednalo o nákladný vlak prevážajúci nejaké neškodné produkty, napríklad obilie, tak by som spôsobil vykoľajenie vlaku práve v momente, kedy by prechádzal cez výhybku. Nechal by som prejsť prednú nápravu rušňa cez výhybku, potom ju rýchlo prehodil a spôsobil tým odklonenie druhej nápravy na vedľajšiu trať, čo by malo za následok jeho vykoľajenie. Samozrejme by som danú výhybku prehodil pomocou lana, alebo podobných „predlžovacích vecí“, čím by som seba neohrozil. Stále by tu zostala šanca, že aj rušňovodič prežije. Ak by sa však jednalo o vlak plný ľudí, ktorí skutočne nemôžu za to, že vlaku, v ktorom sa vezú zlyhali brzdy, tak by som vlak nechal zraziť tých päť mladých ľudí na trati. Prečo by som reagoval práve takto? Logika hovorí, jeden život sa oplatí obetovať pre päť, ale mne v hlave vŕta čosi iné. Ten pracovník na železnici je zamestnancom železníc, vykonáva si svoju prácu a skutočne za nič nemôže. Naopak tých päť mladých ľudí nemá absolútne čo robiť na koľaji, po ktorej chodia vlaky, sú na danom mieste teda bez povolenia a je na ich zodpovednosti, ak sa im niečo stane. Preto by podľa mňa malo vyhasnúť päť mladých životov aj v prípade, že by som robotníka mal sotiť pod idúci vlak.

Čo ale týmto, myslím si, že veľmi názorným príkladom chcelo byť povedané? My ľudia sme si od tých najmenších vecí rozdelili túto planétu na časti. Máme svoje pozemky a domy, potom kraje a okresy, následne štáty a kráľovstvá a nakoniec únie a spoločenstvá. Všade sú pomyselné hranice, ktoré nám hovoria a učia nás od mala – toto je tvoje a to je iných. Z pohľadu jednotlivca jasná vec, z globálneho pohľadu nezmysel. Jasné, že teraz nevyberiem dvere na byte a poviem, tento byt patrí vám všetkým, nakoľko vieme ako by to dopadlo, ale je to spôsobené presne týmto zmýšľaním. Už v biblických dobách sa viedli vojny o pôdu, majetok, či pre rôzne osoby. Privlastňujeme si niečo, čo nám nepatrí a ani patriť nemôže. Najhoršou vetou, ktorú môžem počuť od ľudí je: „Som si to zaplatil, tak je to moje.“ Áno, pravdivé, ale krásne vypovedajúce o, prepáčte ten výraz, debilite danej osoby. Som si vedomí, že za čias môjho života sa povedie na tejto zemi ešte xy vojen, bude veľmi veľa iných konfliktov a som si vedomí aj toho, že globálneho uvažovania sa nedočkám. No prosím aspoň vás, ktorí čítate tieto články, aby ste veci brali s miernym nadhľadom, pri rozhodovaní dva krát merali a raz rezali a nekonali urýchlene a pudovo, nakoľko sa nám to, a tým myslím celé ľudstvo, raz vypomstí. Musíme si uvedomiť, že všetko so všetkým súvisí, že to čo urobí Japonec doma svojej žene sa môže odzrkadliť na počasí v Južnej Amerike a že to, že v Európe vybuchne auto, môže spôsobiť zánik života o miliardy svetelných rokov ďalej. Ako povedal Rudolf Steiner: „Celý vesmír je obsiahnutý v ľudskom duchu a tento duch je schopný neporovnateľnej činnosti s tým, čo nám o ňom hovorí oficiálna psychológia.“ Preto ešte raz opakujem, riaďte sa svojou dušou, nekonajte na základe urýchlených rozhodnutí a snažte si uvedomiť, čo vaše rozhodnutia spôsobia v globálnom meradle.
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE