29.12.2014
"BEZMOCNOSŤ"
29.12.2014

Milujem tie chvíle, kedy len tak oddychujem doma, pozerám sa von oknom, kedy môj pohľad ide ponad moje kvety v črepníkoch, a ja môžem byť sám so svojimi myšlienkami. Človek je tvor, ktorý stále porovnáva rôzne veci alebo udalosti na základe svojich doterajších skúseností. Ja, stojac pred oknom v absolútne skvelom psychickom rozpoložení, s úsmevom na tvári a veľkým pocitom šťastia, sa zas vo chvíľke, ktorá je určená len pre mňa, ponáram do hlbokých myšlienok a vyvodzujem neskutočné množstvo záverov. Sám sa vždy čudujem, aké kvantum myšlienok dokáže prebehnúť v absolútne krátkom časovom období hlavou. Niekedy sú to desatiny sekundy, niekedy možno minúta, no zhrnúť všetko to, čo sa v hlave udialo a opísať to slovami, by zabralo celý život a ešte by som nebol spokojný s takto nedokonalým a neúplným výkladom. Teraz to však prišlo opäť.

Niekedy človeka prepadne pocit beznádeje a bezmocnosti, kedy mu jeho vlastné myšlienky znova a znova ubližujú. Rozum hovorí jedno, ale „srdce“ druhé. Ani jeden z týchto mysliteľov však nie je nadradený. Jediné čo môžu, je donekonečna sa hádať a spôsobovať jeden druhému radosť alebo bolesť. V takomto boji nie je a nikdy nebude víťaza. Títo dvaja nie sú len súperi, ale veľmi často tí najlepší spojenci, s ktorých pomocou môže človek dosiahnuť absolútneho pokoja, harmónie a šťastia. Je mi jasné, že to poeticky povedané „srdce“ je zase iba mozog, ktorý všetko spracováva, vyhodnocuje a riadi, ale predsa len je v týchto dvoch značný rozdiel. Mozog tvrdí, že človek samotný nedokáže rozfúkať hmlu nad lúkou, či obrátiť smer dažďových kvapiek, no „srdce“ mi povie, že to možné je. Tento na prvý pohľad patetický, škaredo povedané, parazit vnútri našich hláv je však všemocný. Všemocný, čo sa nás jednotlivcov týka. Ako náhle má súperiť s nejakým sokom, alebo rivalom vo svojom okolí, zatiahne sa do svojej ulity a hrá nemého a hluchého. Bezmocnosť, ktorú v takýchto prípadoch prejavuje je maximálna a hraničí s totálnym zlyhaním. Vtedy môže prísť na radu iba mozog ako taký a začať opravovať škody, ktoré boli napáchané a zmierňovať utrpenie a sklamanie, ktoré nasleduje ako výsledok neúspešného tiahnutia srdca.

Ak sa povie srdce, ľudia si mimo toho, že je to orgán v našom tele, predstavia symbol lásky, odhodlania a dôvery. V texte vyššie som nepísal čisto o sklamaní v láske, o nejakom neúspechu alebo o zatratení. Ide skôr o to, čo by sa mohlo, ale neudeje sa, nakoľko s tým človek, ako jedinec, nemôže nič urobiť. Netvrdím však, že za podpory ostatných, rovnako osamote bezmocných jedincov, sa daný zámer podarí! Som skôr zástanca človeka ako jednotlivca. Ako jednej individuálnej entity, ktorá sa má rozhodovať sama, ktorá sa má nechať unášať na vlnách myšlienok svojho rozumu a srdca svojim životom a narábať s vedomosťami získanými za život rozvážne a cielene. Inak povedané, človek ako taký by sa nemal nechať ovplyvňovať ostatnými, mal by vyhodnocovať situácie iba na základe svojho poznania a svojich myšlienkových pochodov. Ja sa tak činiť snažím! Samozrejme potrebujem ostatných ľudí, tak ako dúfam, že oni potrebujú mňa. Bez nich by môj život bol iba prázdnym nič nevraviacim príbehom. V poslednej dobe si však hovorím: „Všetci ma napĺňajú všetkým, ale ja stále cítim prázdnotu.“ Nech tento výrok pochopíte akokoľvek, moja beznádej, ktorá nad ním visí je neskutočná. Boj srdca s mozgom stále prebieha, je dlhý a neúprosný. Chvíľu sa zdá, že vyhrá jeden, chvíľu, že druhý, dokonca mám niekedy pocit, že zložili zbrane a uzavreli konečné prímerie, ale bohužiaľ je to len zdanie. Keď tak nad tým premýšľam, vždy vo mne tento boj však vyvolával to, čo ma poháňalo dopredu! Už ako malý si spomínam na situácie týchto bojov, v ktorých som bol absolútne bezmocný, no vo výsledku prišlo vždy víťazstvo. Je to až paradoxné, že zo situácií, v ktorých ste absolútne bezmocný napokon vyjdete ako jediný víťaz. Ako inak? Však je to stále boj vo vás, vo vás samých. Čo je však týmto víťazstvom? Je to to, čo hovoril a želal si rozum, alebo to za čím prahlo naše srdce? Absolútne zodpovedne a jednoznačne tvrdím, že to nie je ani jedno, no ani druhé. Možno sa to k pôvodnej verzii jedného alebo druhého vnútorného mysliteľa trošku približuje, no v drvivej väčšine sa jedná o úplne iný, povedal by som, že až zvrátený, výsledok. Niekoľkokrát som si už chcel tento počiatočný boj zapísať, aby som po jeho ukončení mohol zhodnotiť, kto vyhral, ale vždy som len zostal stáť s ceruzkou nad papierom snažiac sa sformulovať čoby len jednu vetu, aspoň okrajovo popisujúcu daný vnútorný súboj. Nič! Nikdy som nenapísal ani čiarku. Proste sa to nedá! V myšlienkach to všetko dáva zmysel, no len a len pre mňa. Pre papier, na ktorý by som tieto myšlienky chcel vyjadriť, by to bol nezmysel a to tobôž pre iného človeka, ktorý by si to chcel prečítať.

Istá je len jedna skutočnosť. Boje medzi srdcom a našim rozumom sú stále. Táto spleť veľkého množstva malých bojov vedie k nekonečnej vojne, v ktorej sme len divákmi, ktorí bezmocne čakajú na výsledok a schúlení v rohu si želajú úspešný koniec ďalšej malej bitky, ktorá sa začína možno práve aj teraz. Malá rada na záver! Ak absolútne ani len netušíte o čom som práve písal, nič si z toho nerobte. Ako som napísal vyššie, myšlienky sa opisujú veľmi ťažko a tento článok je toho zrejmým dôkazom. Ak sa však aspoň trošku chytáte, gratulujem sám sebe za to, že sa mi podarilo preklenúť túto medzimyšlienkovú bariéru!
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE