27.4.2015
"BRÁNA MINULOSTI"
27.4.2015

Okolitý svet mihotajúci sa pred našimi očami. Čas utekajúci ako o závod. Niekedy všetko upadá do stereotypu a farbí sa na čiernobielo. V takýchto momentoch je treba si povedať: „STOP!“. Po veľkom množstve klasických otázok ako: „Ako sa máš?“, „Čo si dnes robil/a?“, „Máš niečo nové?“ a k nim prislúchajúcim tradičným odpovediam: „Dobre.“, „Nič zvláštne.“, „Nič také.“, som sa sám seba začal pýtať, ako sa mám, čo som dnes robil a čo mám nové. V absolútne krátkej dobe od položenia týchto obligátnych otázok mi nenapadli žiadne iné odpovede, ako tie klasické. Potom, ako to však vždy býva, prišlo zamyslenie!

Obrovská čierna, veľmi masívne vypadajúca, kovaná brána bola zatvorená predo mnou, zatiaľ čo sa za ňou skrývali tajomstvá tohto prežitého dňa, týždňa, mesiaca, ba dokonca celého života. S absolútnou beznádejnosťou, no však s veľkým odhodlaním som sa rozbehol voči tejto ozrutnej prekážke. Potom ako som sa na ňu zavesil a začal ňou lomcovať celou svojou silou, povolila. Najprv sa len tak jemne pootvorila, no napokon sa otvorila celá a vydala zo svojich útrob tajomstvá predchádzajúcich časov. Teraz som videl, čo všetko som za posledné obdobie zažil. „Život Ti ujde ako voda.“, výrok, ktorý som počul od množstva ľudí. Mne nie. Teraz už nie. Takmer každý večer sa vešiam na bránu, ktorú, keď sa mi už raz podarilo otvoriť, tak ju tak ľahko nezavriem! Dokonca sa s každým novým pootvorením, otvára ľahšie a ľahšie. Zrejme sú informácie, ktoré z poza tejto železnej obludy vyťahujem akýmsi mazivom jej pántov, alebo môjho života. Bez spomienok, ktoré sú za ňou ukryté by tento život nebol skutočne ničím iným, ako rýchlo prečítaným príbehom bez deja, bez pointy, bez pochopenia a nakoniec aj bez hlavného hrdinu.

Najprv som nesmelo nakukol, čo sa za ňou skrýva. Uvidel som ranné vstávanie, umývanie zubov, cestu do práce, úkony vykonané v práci, obed a nakoniec cestu domov a pohodový večer. Všetky spomienky boli veľmi ostré. Dali by sa prirovnať k filmu v HD kvalite. Potom som však nakukol ďalej. Ak som sa posunul v spomienkach o ďalší deň dozadu, zrazu sa kvalita „obrazu“ a spomienok zmenili na kvalitu lepšej VHSky. Niektoré úseky záznamu boli poškodené a tým pádom pre mňa už nečitateľné. Teda aspoň som si to v daný okamih myslel. Ak som zabŕdol do ďalšieho dňa, zrazu som videl viac prázdny, ako plný záznam. Rozosmutnilo ma to. „Mladý život, ktorý si žijem a neviem si spomenúť na veci, ktoré som robil pred troma dňami?“ – stále mi bežalo v hlave. Myseľ bola zaneprázdnená nad detailmi typu: „Aké som mal na sebe oblečenie?“, „Čo som mal na obed?“ a podobne. Nič! Žiadna odpoveď neprišla. Pochopil som jedno. Brána sa mi síce pootvorila, no zďaleka nevydá všetky svoje tajomstvá zadarmo a okamžite! Sadol som si teda k portálu, cez ktorý si objednávam obedy a zistil som, čo som pred tromi dňami jedol. Zrazu sa spomienky vynorili ako nič. Dokonca som si spomenul na osoby, s ktorými som sa rozprával, aj na témy, ktoré boli preberané. Zaujímavá je táto naša pamäť. Stačil malý impulz, malá snaha a všetko sa objasnilo. Z hrôzou v očiach som sa však zamyslel nad tým, či by obed a udalosti, ktoré sa diali počas neho, zostali pre mňa naveky skryté, keby neexistovala na portáli „História účtu“. Odpoveď znie: „Neviem“. Možno by som potreboval iný podnet, no spomienka by sa obnoviť mohla!

Čím viac som sa snažil preniknúť do svojej minulosti, tým viac som zlyhával v kvalite, ale aj v kvantite spomienok. Napokon som sa rozhodol, že si skúsim spomenúť na prvú vec, ktorú si pamätám. Vynorilo sa mi hneď niekoľko spomienok, no zaradiť ich chronologicky neviem úplne presne doteraz. Prvou spomienkou bolo, ako pri bielej, ešte plechovej kuchynskej linke podávam svojej, ešte vtedy dlhovlasej, mamine naberačku. Nezabudnem na ten pohľad zospodu. Dnes sa na ňu dívam, z trošku iného uhla. Zároveň mi vybehla spomienka, ako idem prvý deň do škôlky. Teda skôr ako sa skrývam pod maminou sukňou pred mojou novou triedou a ako sa ma moja milá budúca pani učiteľka snaží z pod nej nežne vylákať. Ďalej prišlo osvietenie, doslova, mysle v podaní spomienky z Nízkych Tatier. Tu som si úspešne rozbil hlavu a teta Gitka od susedov na mňa namierila stolovú lampu, preto to osvietenie, a striekala mi do rany na hlave nejaký super štipľavý, zrejme dezinfekčný sprej. Ktorá z týchto spomienok však má punc najstaršia neviem. Napokon však prišlo niečo určite staršie. Tesne predtým, ako sa mohli udiať všetky tieto udalosti sme sa sťahovali. V hlave sú určité, povedal by som, že však fiktívne spomienky na starý byt. Pamätám si ho z fotografií viac, ako z vlastnej pamäti. Keď však tento nový byt rodičia prerábali, ja som zostal spať spolu so sestrou u babky v bratislavských Krasňanoch. Dlhú dobu som sedel pri okne a sledoval ľudí vystupujúcich z električky, s nádejou, že rodičia po nás prídu aj v takto pokročilú hodinu a my všetci budeme konečne spolu doma. Z rozprávania rodiny viem, že prišli až na druhý deň, ale nikdy nezabudnem na modré minikresielko, na ktorom som sedel pri balkóne a ako som neznámeho uja v rovnakej koženej bunde ako mal môj tato, označil za otca.

Tieto spomienky viem zaradiť do svojho života, konkrétne do svojich troch rokov. Na tieto veci som si spomenul jednodenným zamyslením, po ktorom nasledovalo veľa ďalších. Dnes sa mi svet mojej minulosti a teda imaginárna kovová brána otvárajú stále viac a viac. Kvalita a kvantita záznamov sa v mojej hlave zväčšuje, no často si musím dávať pozor na vykonštruované spomienky, ktoré sú iba odvodeninami z obrazov na fotografiách. Čo je však dôležité je to, že už nemám pocit, že môj život nezastaviteľne plynie dopredu bez toho, že by sa v ňom dialo niečo výnimočné. Každý deň je výnimočný, každý rozhovor, každá osoba, ktorú stretnete jedinečná a každá takto uchovaná spomienka má nevyčísliteľnú hodnotu! Preto ak sa vás niekedy niekto spýta, čo máte nové, skúste sa trošku zamyslieť a možno na niečo prídete!
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE