22.9.2015
"MAJSTROVSKÉ DIELO"
22.9.2015

Majstrovské dielo. Tým musí byť tento článok, nakoľko sa v mojej mysli premieľal niekoľko mesiacov. Svedčí o tom aj fakt, že posledný príspevok som sem vložil ešte v máji. Čo však zaneprázdnilo moju myseľ na dlhé mesiace a opäť tým poznačilo všetko, s čím prišla do kontaktu? Udalosti posledných dní, týždňov, ba mesiacov ma prinútili dostať zo seba isté domnienky, či myšlienky, s ktorými by som osamote už nevydržal dlhšie. Poďakovať by som sa mal ľuďom, ktorí formovali môj život posledných pár mesiacov, ktorí so mnou trávili čas, ktorí ma nútili zamyslieť sa! Možno si nevšimli, že pri niektorých situáciách sa na mojej tvári objavil neutrálny, no zahĺbený výraz, ktorý som vždy rýchlym potrepaním hlavy zo strany na stranu zmietol zo scény a možno si rovnako nevšimli moju smutnú, či veselú grimasu, ktorá sa mohla objaviť pri maličkostiach, ktoré činili. Áno, to nie ja, to oni píšu toto Majstrovské dielo, tento zápis z posledných troch mesiacov, prehĺbený skúsenosťami a zážitkami z celého života... Poviem iba, no s veľkou pokorou: „Ďakujem“.

Zmysel života... Téma, ktorá trápi filozofov a rôznych mysliteľov celé stáročia. Vidia zrodenie života, jeho postupný priebeh, jeho vzlety aj pády, jeho slasti aj strasti a naraz je koniec. Niektorí tvrdia, že zmyslom života je žiť usporiadaný a dobrý život. Niektorí sú zase presvedčení, že jediným zmyslom života je odovzdať svoju genetickú informáciu ďalej, no iní oponujú, že je to zbytočné a život si treba užívať. Život je predsa len jeden a netreba ho premrhať. No nie je to tak?

Dĺžka dnešného ľudského života sa pohybuje od oblasti k oblasti v priemere medzi 50-timi a 70-timi rokmi. Za tento pomerne dlhý čas človek prežije neskutočné množstvo pocitov, zažije obrovské kvantum zážitkov a vykoná veľa skutkov. Všetko toto je však po niekoľkých generáciách zabudnuté a zostáva tu, aj to iba v tom lepšom prípade, len meno na náhrobnom kameni. Ja osobne si zreteľne pamätám iba svojich starých rodičov. O prababke a pradedkovi viem, že existovali práve vďaka náhrobným kameňom, no netuším ako vyzerali a akými osobnosťami boli. Táto vedomosť ma začala pred niekoľkými mesiacmi dostávať do apatického vzťahu k životu, no ako to býva, opäť mi úplne, pre niekoho bezvýznamné veci začali dávať znamenia, že to takto vôbec nie je. Život sa predsa nekončí! Je predsa nekonečný, no nie?

Ak hovoríme o ľudskom živote, vidíme väčšinou jednotlivca, ktorý je na špici evolúcie tejto planéty. Neprítomnosť prirodzených nepriateľov z nás spravila najobávanejšieho tvora tejto planéty. Ak sa však pozrieme na naše deti, sú tým viac bezbranné a závislé od pomoci dospelých jedincov. U zvierat, rastlín a iných biologických entít na tejto planéte tomu väčšinou tak nebýva. Po uzrení svetla sveta sa vedia o seba postarať, nakoľko sa „rodia“ s rovnakou výbavou akú majú ich staršie náprotivky. Zamyslením, prečo je tomu tak, som podporil teóriu, ktorá mi nedala spávať. Sme predsa už odjakživa považovaní samými sebou za niečo viac ako zvery. Človek je vyššia bytosť a mal by teda byť rozdielny vo väčšine smeroch oproti zvieratám. Či sa celé tie tisícročia mýlime?

Ani Rím nepostavili za deň. V priebehu dôb sa všetko formovalo, niečo vznikalo, niečo zanikalo, no ako je napísané: „Prach si a v prach sa obrátiš“. Čo však dáva tomuto pôvodnému prachu tú energiu, tú silu, ktorú nazývame život. Na druhú stranu, prečo je po konci života zase len prach? Kam tá energia zmizne? Prečo niektorý prach drží po kope len niekoľko dní, či rokov, no iný sa dožije aj 90-tky. Čo je tým lepidlom, ktoré drží tieto prachové čiastočky pokope? Niektorí myslitelia sa túto nehmotnú vec snažili pomenovať. Vzišlo im slovíčko „duša“. Čo je tým však myslené? Telo sa skladá z látok, ktoré sú poskladané z atómov – teda z určitej hmoty. Myšlienky v našej mysli sú zase niečo ako elektromagnetické signály. Duša je potom... Nie netušíme. Ak prejdeme do samej podstaty hmoty, aj atómy skladajúce sa z ešte menších častíc sú len druhom energie. Ak sa nad tým poriadne zamyslíme, všetko je energia. Kde sa však berie? Kde vzniká a zaniká? Spýtam sa ešte inak: „Vzniká vôbec?“ Čo ak je všetko v stálej rovnováhe? Znamenalo by to len jedno. Čo tu bolo tu aj je a čo tu bude, to tu aj bolo. Ak by tento posledný výrok platil aj o duši ako takej, prišli by sme na ohromujúcu podstatu života a možno na riešenie, ako zostať skutočne nesmrteľným, alebo lepšie povedané „stále živím“.

Z posledného odseku vám mohlo vyplynúť, že aj duša môže byť istým druhom energie. Ak sa však nad tým zamyslíme, tak v podstate nevieme, čo to energia je. Vieme zmeniť jej veľkosť, popísať ju rovnicami, prípadne zmeniť jej smer. Avšak čím je, netušíme podobne, ako netušíme, čím je duša. Po tomto alibistickom miniúvode si môžem dovoliť manipulovať s touto veličinou podobne, ako manipulujú bežný ľudia s energiou. Duša je teda stála, večná, no nesmierne premenlivá. Povedzme, že jej posledný majiteľ žil dlhý a usporiadaný život, plný radosti, ktorú nielen prijímal, ale aj dával. Duša bude po takomto „turnuse“ nabitá pozitívne a ďalšiemu jedincovi prinesie do života veľmi dobrú východiskovú pozíciu. Takáto duša bude nadstavená na slušných 75 rokov ďalšieho života. Ak však príde náhle prerušenie (napadnutie inou dušou – napr. zabitie „prachovej“ schránky) napríklad v 65. roku, zostávajúcich 10 rokov sa preklopí do ďalšieho turnusu. Táto nepredvídaná skúsenosť však našu dušu poznačí a nasledujúce pôsobenie bude skrátené na uvedených 10 rokov a bude plné bolestí a strastí.

Možno sa vám to zďaleka nezdá ako nesmrteľný život. Viete, že predsa umriete aj tak, iba niečo vo vás tu zostane. Ale skúste sa nad tým zamyslieť. Ja osobne som duša, ktorá musela byť v minulom „turnuse“ veľmi šťastná. Niekedy, v niektorých situáciách cítim, že nejednám úplne podľa svojho uváženia, ale určitým spontánnym „ja“ sa nechávam uniesť. Cítim v sebe, a teraz nech to nevyznie ako druh schizofrénie, svoje druhé ja, ktoré je omnoho skúsenejšie a preto ho vždy poslúchnem. Samozrejme niekedy som hluchý a tvrdohlavý a uplatňujem vlastné postupy a názory, no po zamyslení sa, vždy banujem, že som neposlúchol daný hlas, ktorý by ma naviedol správne. Neviem kým, ani koľkými inými v minulosti bola duša, ktorá je teraz mojou, no verím, že ja budem práve ten, ktorý ju obohatí, nakoľko som dostal skvelú východiskovú pozíciu, ktorú by som si chcel, možno trošku sebecky, poskytnúť aj v budúcnosti, teda po mojej smrti.

Interakcia medzi dušami je možná rovnako. Niekedy sa stretnete s človekom, ktorého by ste ako keby poznali. Rozumiete si, ako by ste spolu boli roky, alebo naopak cítite vysoký stupeň averzie, ktorú ani sami neviete vysvetliť. Vaša duša to vie. Je pravdepodobné, že sa stretnú duše, ktoré sa už stretli v minulosti a prebehne medzi nimi istý druh výmeny informácií. Cítiť sa to isto opäť dá, len musíme byť pozornejší.

Každý jeden prežitý život danej duše je Majstrovským dielom. Je jedinečný, no stále rovnaký. Je nekonečný, no s čiastočnými ukončeniami tak isto, ako je plný dobrého aj zlého. Na dobré spomíname v dobrom, na zlé chceme zabudnúť. Rovnako je to aj s ľuďmi. Som si istý, že dobrí ľudia, ktorí ukončili svoj turnus v mojom okolí a na ktorých budem myslieť po celý svoj život, ma niekedy ešte poctia svojou návštevou, aj keď možno pre mňa už v nepoznanej forme. Vidíme sa v tomto alebo v ďalšom živote ;).
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE