17.1.2016
"ROZHOVOR S (NE)ZNÁMYM"
17.1.2016

V jeden krásny decembrový deň som sa vybral na bicykli po Bratislave, aby som ponaťahoval svoje zlenivené telo. Ako si tak šliapem do pedálov rozovrela sa pod mnou zem a ja som spadol do neznámeho priestoru. Ťahaný neuveriteľnou silou som mal pocit, že prekonávam rýchlosť svetla. Na pravej nohe som cítil tlak a tak mi bolo jasné, že ma niekto ťahá do neznáma. Nakoniec, trvalo to niekoľko minút, to všetko ustalo. Po zobudení z bezvedomia som sa ocitol v tmavej miestnosti pripútaný zrejme ku stoličke. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa v priestore nachádzal aj niekto iný. V úplnej beznádeji som pokojne a zvedavo čakal, čo sa bude diať. Vo svojej mysli som sa snažil polemizovať o tom, čo sa práve stalo, ale to, čo sa udiať len malo, by ma napadlo len ťažko...

Po niekoľkých hodinách nečinného sedenia a čakania, po precedení pár viet, ako „haló, je tu niekto?“ a „hm, čo teraz?“, som prepadol únave a zaspal som. Po zobudení sa som sedel stále na tej istej stoličke, stále pripútaný no videl som miestnosť osvetlenú jemným svetlom. Jednalo sa o oheň, nakoľko sa svetlo na stene charakteristicky mihalo. Otočený som bol však na stenu, teda ani pri veľkej snahe, nakoľko bola stolička pribitá k zemi a mala vysoké operadlo, sa mi hlavu nepodarilo otočiť na miesto zdroja ohňa. Opäť som sa opýtal, či v miestnosti niekto je, no neprišla žiadna odpoveď. Začal som si teda prezerať veci, ktoré viseli na stene tohto miesta. Nachádzali sa tu dva obrazy, obe s vyobrazením panny Márie a jedna dečka pribitá klincami s nápisom „Ježiško maličký, chválime Ťa vždycky!“ s vyobrazením dieťaťa. Podlaha bola vyrobená z klasických drevených dosák a rovnako pozbíjaná klincami. Napravo som videl starú komodu, v ktorej bolo zopár tanierov, zrejme staršieho dáta. Hore na komode boli vo váze vysušené lúčne kvety a jedna maková hlavica. Naľavo zase bolo vidno dve vedrá z ocele, ktoré už rozhodne zažili lepšie časy, a niekoľko polienok dreva, čo potvrdilo moju teóriu o založenom ohni. Silne to podporila aj charakteristická vôňa zhoreného dreva a príjemné teplo v miestnosti. Čo ma však zaujalo, bola omietka. Stena bola krivá, nijako zvlášť neupravená a náter bol doslova odfláknutý, nakoľko bolo vidieť každý pohyb štetca. Došlo mi, že sa musím nachádzať niekde v starom dome, možno niekde na dedine. Aj keď ma prepadol pocit strachu, no zároveň aj nádeje, nakoľko na dedine sú domy väčšinou blízko pri sebe a teda by ma mohol niekto počuť, nezačal som kričať a počkal som si, ako sa moja situácia vyvinie ďalej. Predsa len, od stavu, kedy som si kvôli totálnej tme nevidel na špičku nosa a stavu, v ktorom som bol teraz bol míľový krok. Po zhodnotení nemožnosti odpútania sa od stoličky, nakoľko lano vyzeralo pevne, som sa rozhodol byť slušným väzňom. Prešli asi dve hodiny a oheň začínal pomaly vyhasínať. Čakal som netrpezlivo, kedy konečne príde niekto a prihodí polienko. Zrazu som začul kroky. Otvorili sa dvere, s buchotom sa zavreli a do miestnosti vošiel niekto pomalým krokom. Zo zvuku chôdze som usúdil, že sa jedná o muža. Nepovedal som ani slovo, len som čakal ďalej. Zrazu sa svetlo v miestnosti niekoľko krát zväčšilo s charakteristickým zvukom otvárania dvierok od pece. Hlavu som pootočil doľava, nakoľko som očakával, že muž priloží poleno, na ktoré som dovidel. Zrazu som zbadal malý kúsok ruky, ako berie jedno poleno a počul, ako ho prikladá do pece. Ruka vyzerala staro, nechty neupravené, povedal by som, že sa jednalo o vandráka, alebo veľmi zrobeného muža. Osmelil som sa a precedil som: „Už som na Vás čakal, dobrý deň.“ Dvierka od pece sa zavreli a kroky smerovali z mojej ľavej strany na pravú. Muž si niekoľkokrát prečistil hrdlo a sadol si, vyzliekajúc nejaký kabát. Otázka, ktorá však prišla ma úplne prekvapila...

M: „Kto si a što si delal vonku v snihu pri našej chyži?“

Po tejto otázke mi bolo jasné, že sa nachádzam niekde na východnom Slovensku, možno na Ukrajine. Trvalo moje bezvedomie tak dlho? Prešiel som nejakou dierou v priestore, a dostal som sa ako keby teleportom niekam inam?

L: „Volám sa Lukáš, som z Bratislavy. Stalo sa mi niečo zvláštne, niečo, čo zatiaľ neviem vysvetliť, ale ďakujem, že Ste ma nenechali vonku umrznúť. Ako sa voláte?“
M: „Što zvlaštnoho sa tebe stalo? Si snať nejakoj zabludili vojak?“

Prišlo mi zvláštne, prečo sa ma pýta na to, či som vojak. V oblasti východného Slovenska, ani na blízkej Ukrajine, kde sa hovorí po rusínsky predsa žiadne vojenské operácie v súčasnosti nie sú. Pokračoval som.

L: „Nie, išiel som na bicykli po Bratislave a zrazu som sa zobudil u Vás na stoličke. Sám som z danej situácie zmätený a ešte viac z toho, že som pripútaný.“
M: „Tak po Bratislave? A na bicykli? Ale što ty deláješ typyrka (teraz) tu?“
L: „Verte mi, išiel som si len zabicyklovať, nakoľko ma už nebavilo doma písať články a zrazu som bol tu.“
M: „Zabicyklovať? Písať články? A čom (prečo) si prišiel tu?“
L: „Neprišiel, objavil som sa tu.“

Muž rozprával veľmi pokojným hlasom a bolo počuť ako znova otvára dvierka od pece. Po chvíli ich zatvoril a ja som cítil vôňu tabaku. Nebol to však cigaretový tabak, na aký som zvyknutý. Tento doslova voňal a prišiel mi sladký. Podľa zvuku jeho pier som rozpoznal, že sa jedná o dýmku.

M: „Zaujimavo. Ty si novinár?“
L: „Nie, som doktorand na jednej univerzite. Písal som vedeckú publikáciu.“
M: „Pán je študovaný, ha ha.“, schuti sa zasmial. „Niekto tak mladý nemožnoje! A čom si bicykloval? Išiel si do nás?“
L: „Nie, šiel som si len vyvetrať hlavu, bezcieľne sa povoziť.“
M: „Čom by niekto také činil? Vy ľudia z mesta ste podivnij.“

Zamyslel som sa. V miestnosti som necítil žiaden alkohol, tabak musel byť kvalitný, nakoľko nesmrdel po cigaretách. Doslova som taký doposiaľ necítil. Po ďalšom pohľade na miestnosť som nevidel nič nové. Všetko iba staré veci. Žiadna fľaša, noviny, ba ani obyčajné zápalky. Muž nebol vandrák, nebol to ani starý alkoholik. Vek som mu odhadol tak na 45-55 rokov. Na začiatku sa ma spýtal, čo som robil pri ich dome, teda nežil sám. Spýtal som sa teda.

L: „Žijete tu sám? Máte rodinu?“
M: „Oh áno. Žena s deťmi je v kvolni (kôlňa), bo si tu ty!“
L: „To je mi ľúto, ja vám určite nijako neublížim, pokojne ich zavolajte späť. Koľko máte detí?“
M: „Ťiuko? (koľko) Hm. Jedenosť, ale čtyria už sú mimo chyži. Dve dievky robia v Teplicách, dve sú v Bratislave. Možno ich poznáte. Sú vo vašem vjeku. Haňa a Maria Antoňakova.

V tomto okamihu mi prišlo zle. Zamrazilo ma v chrbte a začala sa mi krútiť hlava. Muž pokračoval.

M: „Syn mi zomrol v vojne. Pochovanyj je v Liptovkem Mikuláši.“
L: „Andrej?“, spýtal som sa nesmelo.
M: „Što ty si hutoril?“
L: „Ste vy Andrej Antoňák?“, precedil som s vyschnutým hrdlom a slzami v očiach.
M: „Áno, odkaľ ty znáš moje meno?“

Zrazu mi to všetko došlo. Stena, ktorá bola tak zle vymaľovaná mi bola povedomá, dečka visiaca na stene sa nápadne podobala na tú, ktorú máme na dome na východnom Slovensku. Dokonca aj tá podlaha vyzerala rovnako. Nábytok bol iný. Muselo sa stať niečo neskutočné, čakal som, kedy sa zobudím z tohto zaujímavého sna, no nič ako prebudenie neprichádzalo.

L: „Býva v dedine aj Vasiľ Krajňák a Andrej Sičak?“
M: „Áno, poznáš ich?“
L: „Áno, ale oni mňa nie.“

Ešte nie, pomyslel som si. Nejakým záhadným spôsobom som sa preniesol do minulosti. Práve som sa rozprával s mojim pradedkom, ktorého som predtým nikdy nemohol stretnúť. O jeho existencii som vedel iba z náhrobného kameňa.

M: „Si špicl? (špión) Kto si? Što si zač?“

Premyslel som si, čo poviem, nakoľko by sa pravda vysvetľovala veľmi ťažko. Využil som už povedané. Tvrdil som, že som vedec z Bratislavy, zaoberajúci sa povojnovému odmínovaniu lesov. Po niekoľko hodinovom rozhovore moja dôveryhodnosť stúpla natoľko, že som bol odpútaný od stoličky a dostal som príležitosť stretnúť sa so svojou rodinou, ktorú som v živote nevidel. Jediné z detí, ktoré som poznal aj osobne bol Ivan, babkin najmladší brat. Po uložení všetkých detí, aj napriek ich protestovaniu, nakoľko sa chceli zhovárať s čudne oblečeným cudzincom s divným prízvukom, som zostal v miestnosti iba so svojim pradedkom a prababkou. Rozprávali sme sa ešte dlho do noci, pýtal som sa ich na život, ktorý z ich rozprávania znel veľmi namáhavo a monotónne. Pýtal som sa ich na deti, na ich rodičov, o ktorých som doposiaľ nič nevedel a ďalej na rodičov ich rodičov. Všetko som sa snažil si zapamätať. Keď však prišla otázka od nich na život môj, zmeravel som. O čom im budem rozprávať? O tom, ako mrhám svojim časom za plastovou vecou so svietiacim obrazom a píšem si s cudzími ľuďmi namiesto toho, aby som sa s nimi stretol a rozprával sa? O tom, ako trávim v práci hodiny a hodiny denne nad výskumom, ktorému by absolútne nerozumeli? O tom, ako si chodím zašportovať, či už je to bicykel, lozenie alebo box? Alebo o tom, aké je ťažké si nájsť v meste normálnu ženu? Všetky tieto problémy by boli pre nich nepochopiteľné. Najskôr by mi ponúkli jednu zo svojich dcér za nevestu, nakoľko sme sa dobre skamarátili. Hovoril som teda radšej o rodine. Tá udržiava všetky hodnoty minulosti. V tom sa prakticky nič nezmenilo. Tento rozhovor mi dal do života strašne veľa, no prišiel večer a mne ponúknuté najlepšie miesto hore na peci prišlo ako odtrhnutie posledného kúska chleba z pred úst mužovi a žene, vďaka ktorým tu dnes som. Zaspal som vyčerpaný v okamihu, no zrazu som sa prebral so silným dychčaním a cítil som pocit, že niekam padám. Opäť som cítil tlak na nohe a zrazu som sedel na bicykli padajúc na trávu pri ceste. Pád nebol ťažký, nakoľko som šiel pomerne pomaly. Na zástavke stojacich ľudí vydesilo, prečo som po páde zostal sedieť na mieste, rozplakal sa a držal si rukami hlavu, no o tom, čo sa mi práve stalo, by sa mi rozprávalo iba veľmi ťažko.
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE