20.2.2016
"ÓDA NA STUŽKU"
20.2.2016

Je až neuveriteľné ako sa meníme my sami, no najmä naše priority...

Tun tu ru run, tun tu ru run, tun tu ru run, tun tun tun, tun tu ru run, tun tu, prásk. Budík vypnutý, začína sa nový deň. Nasleduje niekoľkominútové ležanie v posteli s bezcieľnym civením na plafón. Do izby vchádza tato, aby ako vždy zavrel okno a povedal svoje klasické ranné: „Ako môžeš spať v takej zime?!“ „Dobré ráno, oci.“ Nasleduje niekoľko ďalších minút v posteli bez pohnutia. Potom ako som sa konečne premohol vstávam s prvým vytýčeným cieľom tohto dňa, kúpeľňou. Po úspešnom umytí zubov no s vynechaním umytia očí, prichádza rabovanie chladničky, následná príprava jedla a raňajky. Všetko v takmer absolútnej presnosti s minulými dňami. „Hm, čo si dnes oblečiem? Dám si tričko KISS!“ Dielo je dokonané s rifľami a čiernou mikinou. Na ne, nakoľko je vonku slušne zima, prichádza koženková bunda. Na hlave nesmie chýbať zimná čiapka s dvoma KISS odznakmi. Vonku sa brodím hnusnou bratislavskou čľapkanicou. Dnes som vyrazil z domu pomerne skoro, teda môžem ísť do školy aj pešo. Sú to len tri zástavky, teda cca 15 minút. Po ceste počúvam rockovú hudbu 70-tych a 80-tych rokov z mojej novej mp3jky a rozmýšľam ako prežijem ďalšie dve hodiny nemčiny, ktoré ma v škole čakajú. Ostatné zvládam s prehľadom. Okrem samotnej nemčiny, ktorá ma ničí mi v škole nerobí nič problém. Ako si tak kráčam a prechádzam popri pumpe, sledujem jedným okom pekné dievčatá idúce na obchodnú akadémiu, ktorá je po ceste. Nájsť sa tu môžu všetky typy dievčat. Od krásiek, ktoré by mohli byť v budúcnosti modelkami s dlhými nohami a krásnymi vlasmi, cez obyčajne vyzerajúce dievčatá a očividné intelektuálky, až po skupiny dievčat, s ktorými sa nik nechce baviť kvôli ich výzoru. Ó áno, dobre si spomínam, ako mi tato vravel s úškrnom na tvári: „Mal si ísť na obchodnú, tam je kopa dievčat. Čo na chemickej?“ Ja som si však šiel za svojim. Každé ráno som videl niekoľko krásnych dievčat, ktoré by som chcel pozvať von. Nezáleží mi na tom, ako to dopadne, aspoň získam nejakú skúsenosť. Zajtra! Zajtra, keď pôjdem znova okolo, nejakej sa spýtam, či by nechcela ísť so mnou von. Alebo by som to mohol spraviť dnes po škole, keď pôjdem tadiaľto s Vladkom. Podpora sa vždy zíde... Deň v škole ubehol ako voda. Na nemčine som zase pokašľal písomku, na technológiách sme zapísali asi sedem strán a ekonomika mi príde zbytočným predmetom. S Vladom sme sa dohodli, že zbehneme po škole na kofolu do blízkeho podniku. Ako sme tam však prichádzali išli nám naproti dve dievčatá, očividne z uvedenej akadémie. Vlado a ja sme sa na seba veľavravným pohľadom pozreli a šli na vec. Ako sme sa k nim však približovali som ho zadržal a vo chvíľke trápnosti sme nechali dievčatá prejsť okolo nás. Hneď ako zmizli z dohľadu sa ma spýtal: „Čo to malo znamenať?!“ „Nevšimol si si? Mali stužky, sú staršie“, odpovedal som.

Tun tu ru run, tun tu ru run, tun tu ru run, tun tun tun, tun tu ru run, tun tu, prásk. Budík vypnutý, začína sa nový deň. Nasleduje niekoľkominútové ležanie v posteli s bezcieľnym civením na plafón. Do izby vchádza tato, aby ako vždy zavrel okno a povedal svoje klasické ranné: „Ako môžeš spať v takej zime?!“ „Dobré ráno, oci.“ Takmer okamžite vstávam z postele, prichádzam do kúpeľne, kde si dôkladne umyjem zuby a celú tvár. Obliekam si čierne tričko, rifle, mikinu, v rýchlosti beriem desiatu, ktorú mi pripravili naši včera večer, dávam si na seba čiernu koženkovú bundu a zimnú čiapku s dvoma odznakmi a stužkou. Utekám na autobus, kde opäť stretávam Juditu, našu zástupkyňu. Pri prestupe na druhý autobus, ktorý ma, ak niekedy vôbec príde, konečne dopraví do mojej milovanej strednej školy vidím tlupu krásnych dievčat na zástavke. Určite sú to stredoškoláčky, to sa pozná. Dve z nich po mne pokukujú. „Určite si všimli stužku, ktorú mám z boku na čiapke“, hovorím si. Pokračujem však v rozhovore s Juditou a dievčatá si snažím nevšímať. Mám predsa frajerku a tej by sa pokukovanie po cudzích slečnách určite nepáčilo. Vlastne to ani nepotrebujem. Moje dievča je predsa najkrajšie na svete. Všetky jej vlastnosti sú dokonalé a nič ma nevedie k tomu, aby som hľadal niečo lepšie, nakoľko som si istý, že nič lepšie neexistuje! V hlave mi však prebehne jedna otázka, či možno výčitka: „Škoda, že som nemal túto stužku, keď sme mali školu ešte pri tej obchodnej akadémii. Boh vie, ako by sa veci vyvíjali?“ Ďalej nastupujem na autobus, stále sa rozprávajúc so zástupkyňou. Po ďalších dvadsiatich minútach a 500 metrovom pochode cez park som konečne v škole. „To je ale zima vonku“, poviem si. Usadám do lavice, varím si čaj a dnešný deň môže naplno začať.

Tun... Ten... Tun... Ten! Tu ru ru, tun tun, tu tu ru ru ru tun... Ten... Tun... Ten! Tu ru ru, prásk. Budík vypnutý, začína sa nový deň. Nasleduje niekoľkominútové ležanie v posteli s premýšľaním, ako si zorganizovať čo najlepšie deň. Vstávam z postele, umývam si zuby a tvár. V kuchyni si pripravujem raňajky. Kým sa varia párky, zapínam notebook a modem. S pripravenými raňajkami usadám k notebooku a zapínam si dokument o Stalinovi. Vonku je ešte tma a ja jediac sledujem dokument, kde sa hovorí o hladomore na Ukrajine, ktorý bol spôsobený Stalinom. „Absurdnosť“, pousmejem sa pozerajúc na jedlo. Po dojedení stopujem video, no zapamätám si, kde som v pozeraní skončil. V kuchyni si po sebe umyjem a niekoľko pohľadov venujem starému vinohradu za domom. Pri pomaly vychádzajúcom slnku sú vidieť tiene zajacov behajúcich vo vysokej tráve. „Nie, dnes sa srnky ani líšky neobjavia, iba zajace, krása“, hovorím si a odchádzam sa obliecť. Čierne tričko, rifle. Vonku je pod nulou. Na tričko si dávam iba bundu, na hlave nesmie chýbať čierna čiapka. Do uší si strkám slúchadlá, kde mi znie fínsky speedmetal. S úsmevom na tvári vychádzam z domu a idem na električku. Nakoľko chodím skôr, nie je v električke ešte toľko ľudí. Po 20-tich minútach vystupujem a mierim ku škole. Po ceste nestretnem takmer nikoho, polovica ľudí sa ešte len chystá z domu. Po ďalšom neskutočne dlhom a namáhavom dni je čas odísť domov. Dnes nemám na večer žiadne plány. „Konečne si doma v pokoji oddýchnem! Pozriem si film alebo si budem čítať knihu.“ Uh, odpisujem sa 17:30. „To je tesné, skoro som zase porušil predsavzatie zo Silvestra!“, hovorím si. Nasleduje drobný nákup v potravinách a pochod so zapnutou hudbou na električku. Po ceste stretávam skupinu dievčat, ktoré si ma absolútne nevšímajú. Pozerám, že jedna z nich je mimoriadne pekná. Vyberám jedno zo slúchadiel, aby som začul aspoň jej hlas. „Uh, tie budú nejaké mladé“, vyvodil som z témy ich rozhovoru. Slúchadlo vkladám späť do ucha a so strateným záujmom nastupujem do električky. Dievčatá nastupujú tiež. Vezú sa so mnou celú cestu, pri čom sa práve tá, ktorá sa mi pôvodne páčila na mňa pozrie a usmeje. Úsmev jej opätujem, no v tom si to všímam. Má stužku. Na mojej tvári sa zobrazí mrzutá grimasa a pohľad otáčam do ubiehajúcej temnej krajiny.
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE