24.4.2016
"ZRNKO MINULOSTI"
24.4.2016

Fyzická práca. Pre niekoho otročina, pre niekoho každodenný chlieb, no pre mňa relax. Absolútny relax, kedy môžem vypnúť svoju stále napätú myseľ a začať uvažovať nad banalitami života. Súčasne s týmto stavom prichádza aj monotónne opakovanie jednej a tej istej fyzickej činnosti, čo akoby harmonicky dopĺňalo iný stav mysle. Je apríl a tak ako každý iný človek, ktorý vlastní záhradu viem, že práve teraz je ten najvyšší čas začať pripravovať pôdu na siatbu. Jedinou prekážkou v tejto činnosti môže byť počasie alebo náhla choroba, no ani jeden z týchto faktorov pred niekoľkými týždňami neprekážal k vykonaniu tak potrebného pre budúcu úrodu, ako aj pre mňa samotného.

Tak ako každý rok o tejto dobe som bicyklom prišiel k nám na záhradu, pod príkazmi otca zobral vidly do ruky a začal kopať. Každým jedným zakopnutím do burinou zarastenej zemi som sa prekopával hlbšie do pôdy, ale zároveň aj hlbšie k svojim myšlienkam. Po asi dvoch hodinách neustálej práce som prišiel k úseku, ktorý som v minulosti preorával zo desaťkrát. Na moje, tak ako každý rok, prekvapenie sa pri pretočení zeminy objavovali balvany o veľkosti dlane a rôzne črepy skla a keramiky. Medzi nami kopáčmi sme rovnako tak ako každý rok precedili zopár viet ako: „Kde sa tu tie kamene stále berú?!“ alebo „Snáď nenarazím na nevybuchnutý granát.“ Je mi jasné, že vrchné vrstvy pôdy sa môžu rokmi posúvať a vytláčajú na svoj povrch rôzne predmety, či už prírodného alebo antropogénneho pôvodu. Moja myseľ však v tomto okamihu zapla a začala produkovať neuveriteľný príbeh podobný románu Jules Verna, Cesta do stredu Zeme.

Ako som tak prehadzoval veľké kusy zeminy, tato mi povedal, opäť ako každý rok, nech si spravím hlbší „štich“ a zakopem všetkú vytrhanú kuračku. Kuračka, ako sa jej hovorí v tejto oblasti, je popínavá prízemná rastlina, o ktorej sa traduje, že je prírodným hnojivom nakoľko obsahuje veľké množstvo dusíka. Tak ako každý rok som uposlúchol a vykopal hlbší riadok. V tomto hlbšom kopaní, aj keď som nebol hlbšie ako 40-50 cm pod povrchom, som objavil kamene veľké ako päsť, či celé predlaktie. Pomedzi veľké balvany sa nachádzali porozsýpané úlomky z keramiky. Po chytení jedného z týchto úlomkov sa moja myseľ nachvíľu preniesla do minulosti. Tento úlomok pochádzal z džbánu, s ktorým si chodil môj pradedo po pivo do blízkeho pohostinstva. Jedného dňa však džbán pri kopaní na záhrade rozbil a túto jednu jedinú črepinu nezozbieral spolu s ostatnými. Tak sa sem dostala. Povedal som si, čo by sa stalo, keby som kopal hlbšie? Čo by som objavil? Skúsil som zakopnúť hlbšie a hlbšie, no boriace sa steny obkolesujúce vyhĺbený štich ma nepustili do hĺbky väčšej ako 70 cm. Pravdou je, že v týchto miestach bola zemina tmavá, podobajúca sa na kvalitnú černozem. Bola poprešívaná korienkami, ktoré zrejme patrili neďaleko stojacim, alebo v minulosti vyrúbaným stromom. Rovnako obyvateľstvo tejto časti zeme, odborne zvané edafón, vyzeralo mŕtvo. Do 20-tich, 30-tich centimetrov totiž môžete stretnúť rôzne druhy hmyzu alebo hojne sa v tomto období vyskytujúce dážďovky. V tejto hĺbke však nebolo nič viditeľne oku živé. Pokračoval som teda v kopaní v „normálnych hĺbkach“. V hlave mi však zúril boj. Ak tu na záhrade, ktorá je na kopci, pomerne ďaleko od akejkoľvek rieky, dokážeme nájsť turecké mince, črepy starej keramiky, nábojnice a mnoho iných vecí, čo by sa stalo, keby som začal kopať niekde pri rieke a hlbšie. Byť archeológom chcel byť asi každý, kto vzhliadol v detstve filmy o Indiana Jonesovi alebo sa začítal do románov od Miloša Biča, Ludvíka Součka, alebo aspoň Ericha Von Dänikena. Čo by som našiel? Povedzme, že by som prišiel do hĺbky jedného metra. Ak sa vo vrchných vrstvách zeminy nachádzajú tajomstvá, ktoré môžu poodhaliť niečo zo života mojich predkov, v metrovej hĺbke sa musia nachádzať predmety z pred celého tisícročia! Ak by som sa prekopal ešte nižšie, objavil by som postupne pozostatky predmetov, ktoré tu zanechali dávni Slovania alebo Rímania. Ďalším kopaním by som mohol vypátrať, či sa na danom mieste nenachádzali ľudia už v dobe kamennej a prípadne by som sa mohol dozvedieť, ak by som mal obrovské šťastie, či na práve tomto mieste nespočinul nejaký dinosaurus. Možno by som našiel aj prvé formy života, ktoré sa na tejto planéte objavili. Možno by som našiel aj tie, ktoré tu boli pred nimi (ak tu boli). Všetko by to bolo len o šťastí, či stojím alebo nestojím na tom správnom mieste. Tak ako platí staré známe: „Všetko je v načasovaní“, tak v tomto prípade by platilo: „Všetko je v umiestnení“. Možno by sa mi podarilo tak ako to dokázal Heinrich Schliemann objaviť druhú Tróju, no možno by zem ukrytá pod mojimi nohami nevydala žiadne tajomstvá.

Potom ako moja myseľ spočinula približne 10 metrov pod mojimi nohami, tak sa brechotom susedovho psa vrátila späť na povrch a svoju vzrušujúcu púť do hlbín minulosti ukončila. Zrnká zeminy sa postupne zosypávali do precízne vyhĺbeného štichu a prišiel čas na aspoň dúšok vody pred ďalším, nie vyčerpávajúcim, ale myseľ osviežujúcim kopaním do neznáma hlbín mnou nepoznanej histórie!
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE