14.5.2016
"KREÁTOR"
14.5.2016

Z pomedzi mnohých si vybral mňa. Povedal: „Poď, pristúp bližšie, neboj sa!“, bez toho, aby sa mu pohli pery. Vstal som z kresla, prešiel niekoľkými radami sediacich ľudí, ktorí boli ako v bezvedomí a podišiel som bližšie. Do tváre som mu nevidel dobre, iba obrysy pier, nosa a očí. Z poza jeho tváre šľahala žiara tisíca plameňov, jeho hlas bol ako dunenie stoviek diel a pri každom nadýchnutí sa zdvihol vietor o sile víchrice. „Čo odo mňa chce?“, pomyslel som si. V tom na moje prekvapenie prišla odpoveď: „Prišiel tvoj čas. Ukážeš, či si toho schopný!“ Pomaly sa mi prebúdzala myseľ. Začal som si klásť otázky, kde to som, ako som sa tu ocitol, čo sa to vlastne deje? Cítil som sa zmätene a začínal som prepadať panike, no za chvíľu sa malo všetko vyjasniť.

„No tak už pristúp bližšie!“, ozvalo sa vážnym dunivým hlasom. Neodvážil som sa neposlúchnuť, nakoľko všetko vyzeralo úplne reálne a o tom, že len snívam som si ani nedovolil zauvažovať. Vykročil som teda vpred. Keď som stál niekoľko metrov pred vyzývateľom, uvedomil som si, aký je obrovský. Mohol merať niečo cez päť metrov, hotový obor. Zakrývalo ho šedé rúcho, z ktorého trčali iba obrovské ruky a chodidlá. Tvár bola stále silno osvetlená, no boli tu už rozoznateľné jej výrazné črty. „Tak, myslíš si, že si toho schopný?“ „Čoho prosím?“, spýtal som sa. V tú chvíľu ma hrozivo rozbolela hlava a cítil som, ako mi v hlave prebleskujú stovky myšlienok, ktoré mi nepatrili. Zrazu som vedel všetky potrebné informácie k splneniu zadanej úlohy. „Tu sa posaď a nenechaj sa rušiť. Dobre si však všetko premysli, čašu máš nadostač. Hlad, čas a únava už ďalej nie sú tvojimi nepriateľmi. Ak si budeš istý, že si hotový, len vyslov moje meno a spravíme ju presne ako navrhneš.“ Zo všetkých informácií, ktoré som dostal mi však meno neznámeho nevyplynulo. Zmizol však skôr, ako som sa mohol spýtať a teda som nájdenie jeho mena považoval za test. Naplno som sa však zabral do svojej hlavnej úlohy. Tá bola zadaná jednoducho, no len múdry človek si uvedomí jej zložitosť a praktickú neriešiteľnosť. Ľudský mozog môže poňať obrovské množstvo dát, sme schopní pochopiť veľa vecí, ale verím, že niektoré nám navždy zostanú nepochopeným tajomstvom.

Mojou úlohou bolo vytvoriť pre mňa dokonalú bytosť. Na úvod mi v hlave prebehli základné požiadavky: aby ma milovala, inteligentná, prirodzene pekná, so zmyslom pre humor, skúmavá, istým spôsobom bláznivá a podobne. Uvedomil som si, že toto je len špička ľadovca. Naplánovať treba všetko do detailu a tak som sa pustil do rozmýšľania. Keď som si potreboval niečo zapísať objavil sa stôl s pergamenom a brkom, keď som potreboval niečo prepočítať, objavilo sa počítadlo s korálikmi a ak som sa potreboval inšpirovať, objavila sa ľubovoľná kniha, na ktorú som si zmyslel. Za chvíľu som bol obklopený romantickou literatúrou. Jej preštudovanie mi trvalo asi dva roky. Presne je to povedať ťažko, nakoľko som za tento čas nijako nepocítil klasické potreby človeka. Myseľ a pamäť mi slúžili ako špongie, ktoré do seba absorbovali všetko, čo som prečítal. Dospel som ku konečným uzáverom, z ktorých som vyvodil spôsob lásky, aký bude Dokonalá prejavovať. Už popri štúdiu tejto literatúry som si však uvedomil ďalšie problémy. Na rad prišli knihy o psychológii. Štúdium mi zabralo asi dvakrát viac čašu ako predtým, nakoľko som musel do poslednej podrobnosti prebrať osobnosť mnou tvorenej bytosti. Pridal som zo desať hlavných záujmov a klasicky zvedavého ducha, čím duša, ktorou pomenúvame „softvér“ ľudí bola hotová. Bol som si však vedomý, že ma teraz čaká tá zložitejšia fáza.

Vôbec som za tých 6 rokov nepremýšľal nad tým, čí by Dokonalá mala byt bruneta, blondína, vysoká, nízka, či by mala mať plné pery alebo aký by mal byť tvar jej obočia. Nemyslel som ani na to ani teraz, iba som začal tvoriť. Potom ako som ukončil prvú etapu, teda tvorbu duše, som tých 150 preštudovaných kníh už nepotreboval. Teraz prišli na radu iné vedné disciplíny. V priebehu niekoľkých sekúnd ma doslova zasypali stovky kníh o biochémii, fyziológii a biológii. Ich kompletné preštudovanie, podotýkam bez spánku a s dokonalou pamäťou mi zabrali vyše 20-tich rokov. Tak ako som suverénne po približne šiestich rokoch stvoril vo svojej mysli zatiaľ imaginárnu dušu Dokonalej, tak som teraz len s veľkou nesmelosťou začal budovať jej telo. Ako povedal On: „...dobre si však všetko premysli...“. Z tohto jednoduchého útržku vety však vyplývala obrovská zodpovednosť a roky driny. Bolo mi jasné, že nebude stačiť povedať: „Dve ruky, dve nohy, hlava, nos, uši“ a podobne. Premyslieť bolo treba všetko. Skompletizovanie návrhu Dokonalej mi zabralo ďalších päť rokov. Po týchto úmorných vyše tridsiatich rokoch som vedel, aké meno mám zavolať. Skríkol som a On sa objavil v ohni s obrovským hlukom. „Pracoval si usilovne. Žiaden z tvojich predchodcov nevyžadoval toľko materiálov, nestrávil toľko čašu premýšľaním a nevytvoril tak ucelený systém ako ty. Hľa, pozrime sa na tvoju Dokonalú.“ „Zadrž!“, skríkol som. Iba sa na mňa zachmúrene pozrel a ja som pokračoval: „Nebude žiť, nechcem ju vidieť umierať. Ani keby som mal dostupné všetky vedomosti ľudstva, aj tak by som nebol schopný vytvoriť funkčnú bytosť po všetkých stránkach. Pomôž mi! Dodaj jej to, čomu my ľudia vravíme život a spas jej ešte nevzniknutú dušu pred istou záhubou! Prosím Ťa o to!“ Na ramene som cítil obrovský tlak. Bola to Jeho obria ruka, ktorá dosadla na moje telo. Ďalej len precedil: „Mal si ma zavolať, keď budeš hotový.“ Zrazu sa objavila nádherná bytosť. Bola ako zamrznutá. Doposiaľ som nepremýšľal nad detailmi jej fyzického zovňajšku, no môj produkt, Dokonalá, bol dokonalý. Krajšiu bytosť som nevidel, dokonca som si ju ani predstaviť nevedel. Ďalej povedal: „Teraz ju uvediem do sveta živých.“ So zaťatým dychom som sledoval toto okázalé divadlo. Bytosť žmurkla, potom vykríkla a so strašlivým stonom vydýchla prvý aj posledný krát. Moje oči ovlhčili po všetkých tých rokoch slzy. On sa na mňa pozrel a povedal: „Ďalší babrák, aj keď pokus dobrý. Koľko vás ešte bude musieť prísť?! Do teba som vkladal značné nádeje! Možno konečne v ďalšom kole!“

S nevýslovným pocitom zlyhania som spadol na kolená a prosil o odpustenie. Nie Jeho odpustenie, ale Dokonalej, ktorej som spôsobil v jej krátkom živote len bolesť. V hlave mi bežalo milión otázok. „Ktorá z vecí, v ktorých som si nebol istý spôsobila takýto kolaps? Možno ho spôsobilo niečo o čom ešte nevieme! Možno som len na niečo zabudol, no možno funguje všetko inak, ako si dnes myslíme.“ Hlavou mi prebleskol celý ten dlhý čas, ktorý som strávil nad návrhom dokonalej a ja som vedel, že takúto príležitosť už znova nedostanem. Keď som však tak plačúc ležal na zemi, dospel som k záveru, že som bol postavený pred pre mňa nesplniteľnú úlohu. Kedysi som v knihe kníh čítal, že Hospodinovi trvalo šesť dní, aby stvoril svet a všetko živé a na siedmy deň odpočíval. Aký časový údaj však charakterizuje jeden deň, to nikde definované nebolo. Tu v priestore bez čašu, potrieb a chtíčov som nebol schopný vyprodukovať to, čo sa v už zabehnutom systéme produkuje denne po miliónoch. Nebol som schopný stvoriť život. Funkčný, prostý život.

Po vykázaní z priestoru som bol zbavený všetkých nadobudnutých vedomostí, no zostal vo mne stály pocit nedokonalosti a nevedomosti, ktorý ma bude prenasledovať v čaše celého bytia mojej donekonečna poučenej duše!
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE