1.6.2016
"OPILEC"
1.6.2016

„Gráágh, suchoty.“ Zobudený strašlivým svetlom presvitajúcim cez oblok, tackajúc sa do kuchyne po pohár vody si hovorím: „Konečne štvrtok, už len tieto dva zasrané dni a bude víkend!“ Logám do seba decilitre vody, no pocit blaženosti a ukojenia smädu neprichádza. Je 5:22 a o šiestej musím byť v robote. Do obedára si balím narýchlo zvyšky zo včerajšej večere, na ktorú si len matne pamätám a prikladám čerstvé pečivo, ktoré zrejme kúpil fotrík. Po opláchnutí tváre sa obliekam a ešte stále s jemne sa zamotávajúcimi nohami šliapem dolu schodmi. Otvorím kočikáreň a hneď z rána sa rozčúlim. „Zas si nejaký blbeček oprel bicykel o môj!“ Dôrazne odhodím bicykel na druhú stranu úzkej kočikárne, aby si dotyčný uvedomil, že táto stena patrí mne! Vychádzajúc z brány domu viem, že ma čaká približne tridsať minútová cesta bicyklom. Začiatok je skvelý, ide sa jemne z kopca a potom dlhšie po rovine. Jedna noha strieda ležérne druhú a metre ubiehajú pod kolesami. Je príjemné ako letný vánok umocnený pohybom bicykla preniká pomedzi prsty na bosých nohách, ktoré sú obuté iba v sandáloch. Počas jazdy niekoľkokrát úmyselne roztiahnem prsty a cítim ten blažený pocit. Už len zo dva kilometre a som v práci.

Kľúčmi otváram bránu od práce, obzerám sa, či už neprišiel vedúci a zapisujem sa do knihy príchodov. Je síce 6:12, no ja zapíšem 5:58. Nasleduje prezlečenie sa do pracovného odevu a raňajky v dielni. Po raňajkách prezerám zápisy z nočnej šichty. Neboli hlásené žiadne poruchy, „teda sa deň bude vyvíjať podľa môjho gusta, ak si ten v*jeb*ný majster nevymyslí nejaké p*čov*ny.“ Usadám do kresla vítajúc prichádzajúcich kolegov na zmenu. „Daj sem noviny!“, precedím ako každý deň a už s načiahnutými rukami čakám na ich prílet. Napľujem si na prsty a pomaly sa predieram novinkami včerajška. „Nehoda, pátranie, nová výstavba, znásilnenie, á sudoku!“ Po asi trištvrte hodine som s ním hotový. Malo až štyri hviezdičky, to znamená, že bolo pre pokročilých. „Som proste dobrý!“, pochvalne si poviem a vraciam noviny otvorené hrdo stranou na sudoku. „Zase si mi vylúštil sudoku?!“ „Ale nep*čuj, aj tak by si to nikdy nedokázal!“ Zdvíhajúc sa zo stoličky párkrát poskočím, nakoľko ma neskutočne pichá v kolene. Idem do vedľajšej miestnosti, kde sadám na bicykel a povozím sa po areály. Po niekoľkých jednoduchých pracovných povinnostiach, ktoré som zvládol tak za pol hodinku usadám späť na svoju stoličku a varím si čaj. Pomaly sledujem hodiny a hovorím si, že už len štyri a padám zo zamestnania. Čas ubieha pomaly a ja si spomínam na veci, ktoré som sľúbil, že urobím. „Čo môžeš urobiť dnes, odlož na pozajtra a máš dva dni voľna! Výborný citát a k tomu pozajtra bude sobota, takže to bude musieť počkať do pondelka!“ Zvyšný čas trávim prezeraním televízneho programu a katalógov z obchodov, značiac si, kde sú najvýhodnejšie akcie. Približne hodinu pred koncom mojej zmeny vidím vedúceho ako odchádza domov. „Ten zmrd ide zase o dve hodiny skôr ako by mal. J*bem na to, hneď ako odíde, idem aj ja!“ Ako náhle jeho auto zmizne z dohľadu, odchádzam do šatne, kde sa vyzliekam a dopriavam si slušnú desaťminútovú horúcu sprchu. Nasleduje odpis o 16:05, aj keď je reálne iba 15:18.

Moja cesta sa z práce ale nebude uberať priamo domov. Teda domov. Nie priamo na to miesto, kde mám posteľ. Idem do záhrady, to je môj druhý domov. Po približne pol hodine zosadám z bicykla a tlačiac ho vedľa seba stúpam kopcom s jemným stúpaním. „Dnes nepotrebujem ísť nič kúpiť, nepotrebujem si podať športku, nakoľko som tak učinil včera, takže ma dnes nebude nič rušiť.“ Upotený otváram bránku a zisťujem, že je záhrada prázdna. Všetci čo tu boli už zrejme odišli, čo mi však zabezpečí pokoj. Je krásny slnečný deň a tak si usadám pod čerešňu do tieňa a nalievam si dva deci bieleho. Od smädu padne ako nič a dolievam si hneď druhý pohár, ktorý už pijem na dvakrát – od chuti. Nakoľko som sa pri šliapaní do kopca unavil, dobre padne aj tretí pohár, ktorý konečne uhasí môj okamžitý smäd. Vstávam z lavičky a prechádzam záhradou. „Všetko rastie ako má, tu by bolo možno dobré vytrhať burinu, ale to počká.“ Zajacovi natrhám trochu trávy, aby sa mal ako kráľ a ponáhľam sa dolu na ďalší pohárik. Sedím si na lavičke a sledujem okolie. „Do domu oproti sa stále zrejme nikto nenasťahoval, nakoľko sú tam stále zavreté okná.“ Malé vrabce sa okolo mňa preháňajú ako o závod. Je ich čoraz viac a mačky v tráve ich iba bezbranne sledujú. Zrazu jedna mačka niečo spozoruje a zaujíma svoj útočný postoj. „Najskôr to je had, nechaj ho, lebubo... lebo ťa uhryzne!“, skríknem po nej. Ona iba vydesene pozerá, ale zostáva vo svojom postoji. Čas ubieha rýchlejšie, listy na stromoch sú čoraz pohyblivejšie a slnko čoraz nižšie. Po ďalších asi štyroch pohárikoch prichádza zamyslenie: „Krásny deň! Kiežby bol každý takýto! To je pohoda. Iba ja, pokoj, vínko... Cítim ako je tu so mnou celý svet. Cítim, ako sa točí! Točí sa pomaly, no zreteľne! Je to ten najlepší pocit, ktorý som kedy cítil!“ Dopíjam pôvodne plnú dvojlitrovú fľašu a zamykám barák. Beriem bicykel a trikrát zakopnúc prichádzam k bráne. Chytí ma neskutočná štikútka, ktorá však do minútky prejde. Spúšťam sa kopcom dolu obozretne hľadiac na bočné uličky, kvôli arogantným vodičom. Čaká ma len kúsok domov, ktorý si ešte skrátim cez protismer v jednosmerke.

Prichádzam k domu, otváram kočikáreň. „Zas si ten sk*rv*ný buzerant oprel svoj poondiatý bicykel na moju stranu!“ Odhadzujúc ho podobne ako v toto ráno si robím priestor pre svoj dopravný prostriedok a tackám sa schodmi pridŕžajúc sa zábradlia ku bytu. Vstupujem dnu, nepríčetne rabujem chladničku, postupne sa vyzliekam a padám do postele s pocitom dokonale prežitého dňa. Posledné myšlienky venujem premise, že „zajtra už je piatok a po ňom bude konečne víkend!“
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE