19.6.2016
"UTRPENIE ŠEDIVÉHO ALFRÉDA"
19.6.2016

R: „Nech sa páči, pokojne sa usaďte! Môžem Vám ponúknuť niečo na pitie? Čaj, kávu, citrónovú limonádu?“

A: „Nie, nie...“

Alfréd sa po usadení na gauč len zahľadel nepríčetne do zeme a s hlavou plnou myšlienok zas a opäť analyzoval svoj život.

R: „Ste v poriadku? Ak chcete, ľahnite si, hlavne sa tu cíťte pohodlne. Nikto Vám tu nechce zle.“

A: „Ale ani dobre. Všetci ste ku mne zdvorilí, no neviem, či som niečoho takého hoden. Prečo ste ku mne všetci takí dobrí? Potom sa cítim, že ma všetci ľutujú, že všetci poznajú môj príbeh, že všetci všetko vedia! Neviete nič!“

Alfréd si z chuti odpľul na orientálny koberec v pracovni miestnej psychologičky a nahnevaným pohľadom naznačil, že mu je to jedno. Bez ospravedlnia však prevzal taktovku reči a pokračoval...

A: „Toto Ste nečakali čo? Že starec ako ja, ktorý vyzerá zdvorilo, sú známe jeho najlepšie skutky a gestá je schopný odpľuť si u Vás v pracovni na zem a nemihnúť pri tom ani brvou! Vy Ste si ma sem zavolali, aby som rozprával. Chcete počuť môj príbeh. Chcete počuť, prečo sa taký slávny, filantropný a vždy dobrosrdečný človek snažil spáchať taký odporný, dych berúci a sebaurážajúci čin! Dôvod je jednoduchý. Vy ho možno tušíte, nakoľko tu máte o mne na stole hrubú zložku, ale verte mi, že všetko je zložitejšie. Kníh o mojom probléme bolo napísaných na tisíce. Takých príbehov sú vo svete milióny, ale tento je najhorší. Je najhorší pre mňa, pretože sa udial mne! Čert zober ostatné zlomené srdcia, nikto netrpel väčšou samoľútosťou ako ja! Áno, viem, nebolo správne ľutovať sa, ale robil som to a robím to podnes. Vždy som vedel, čo je správne, vždy som vedel, čo mi priatelia poradia, no aj tak si moja duša išla svojou zvláštnou cestou. Veľakrát som sa aj vyrozprával ľuďom, ktorí dnes už ani nežijú, no ani takáto úľava duše mi nikdy nepomohla. Skôr iba prehĺbila moje trýznenie!“

V tom sediacemu Alfrédovi padla palička, ktorou sa podopieral. Obratne však vyskočil z kresla, v ktorom sedel, schmatol paličku a v tichosti sa usadil späť na svoje miesto. Opierajúc sa obomi rukami o paličku, ktorá sa nachádzala pred Alfrédom vyzeral impozantne. Mladej Rachel Brooksovej sa ani nesnívalo, že sa niekedy porozpráva s maestrom a už vôbec nie, že tento rozhovor bude o chúlostivých veciach jeho života.

R: „Pán Doveing, mohli by sme začať? Nechcem Vás ľutovať, chcem iba pochopiť Váš príbeh, chcem iba...“

A: „Mne je úplne jedno, čo chcete! Nebudem Vám hovoriť príbeh mojich bolestí preto, pretože Vám tu visia diplomy po stenách, poviem Vám to z iného dôvodu! Pani Rachel, máte stáleho partnera?“

R: „Prepáčte, ale nie sme tu kvôli mne, rada by som, aby...“

A: „Tak teraz ma počúvajte! Vy mi poviete zopár drobností o sebe a na oplátku Vám ja poviem to, po čom baží Vaše srdce!“

Rachel zmeravela. Na akadémii sa možno stretla s kazuistikou, ktorá opisovala prípad podobný tomuto, no v jej zatiaľ šesťročnej praxi sa s ním ešte reálne nestretla. V hlave jej prebehlo tisíce scenárov, no nakoniec si povedala, že pristúpi na Alfrédovu hru.

R: „Mám priateľa. Sme spolu takmer dva roky.“

A: „Milujete ho? Povedzte, bol predtým niekto, koho Ste milovali väčšmi, aj bez toho, aby Ste s ním niekedy reálne boli?“

R: „Pán Doveing, to sú súkromné informácie...“

A: „Iba tak sa posunieme ďalej!“

Pohľady ich oboch sa stretli. Ticho pretínali iba hromy a poryvy silnejúceho vetra. Blikanie bleskov tomuto momentu, kedy sa mali stretnúť dva svety dvoch úplne rozdielnych ľudí pridávali neskutočnú silu. Pani Brooksová sa zhlboka nadýchla a začala.

R: „Pred Davidom som mala dvoch partnerov. Vzťahy neboli ideálne. Potom však prišiel muž, ktorý mi zlomil srdce. Boli to najšťastnejšie tri mesiace môjho života. Všetky roky, ktoré som prežila s ostatnými partnermi by som vymenila za jeden jediný deň s ním. On však odišiel. Povedal, že aj keď sme boli spolu len krátko, obľúbil si ma, že som úžasná, nežná, krásna a tak ďalej, ale že ma nemiluje. Odišiel. Nenávidela som ho za to, ale stále milujem iba jeho.“

Rachel sa takmer rozplakala. Alfréd sa zaprel o paličku, postúpil k sediacej Rachel, potľapkal ju po ramene, pomaly sa otočil a komotne vystúpil na schodík ku oknu. Tam chvíľku hľadiac na blížiacu sa búrku stál, po čom sa pobral späť na gauč, kde sa pohodlne usadil. Paličku odložil po svojej ľavici a stlmil svetlo lampy, ktorá bola jediným zdrojom svetla v kancelárii.

A: „Tak... V prvom rade sa Vám chcem ospravedlniť za ten pľuvanec... Nič nehovorte, teraz budem hovoriť ja. Rozpoviem Vám príbeh, ktorý už snáď ani nie je pravdou, pretože sa odohral veľmi dávno, no pre Vás bude tým správnym príbehom. Pri pohľade von na prichádzajúcu búrku som pochopil, že som svoj život prežil kvôli Vám. Vás mladá pani nepoznám, no zmysel to dáva. Pred pol rokom som sa presťahoval sem, na toto miesto, aby som tu dokonal to, čomu ľudia hovoria život. Ak by si nevybral toto miesto, nikdy by sme sa nestretli. To On si ho vybral.“

Alfréd rukou ukázal smerom na strop a pokračoval.

A: „Pred pol rokom som šiel vlakom z Londýna smerom na sever. Chcel som ísť až na konečnú stanicu, no približne v dvoch tretinách cesty sa pokazil rušeň. Zastavili sme tu, vo Vašom meste. Sprievodca nám oznámil, že máme dve hodiny čas, kým príde nový rušeň z nejakého depa. Pre mňa to bolo znamenie, že toto je práve to miesto. Zostal som tu a teraz som tu u Vás.“

Jemný úsmev zmenil výzor Alfrédovej dovtedy zachmúrenej tváre. Po pohladení stehien a pomasírovaní ubolených kolien pokračoval.

A: „V živote som toho zažil mnoho. Dostal som mnoho vyznamenaní, dospel som k mnohým objavom a dosiahol som kvanta úspechov, no v láske som každým rokom umieral od žiaľu. Moju Lásku som spoznal v jednej pracovni. Proste som tam raz prišiel so skupinou ľudí kvôli pracovnému stretnutiu a ona tam stála na boku. Dozerala na pracovňu, nakoľko sme sa tam mali zdržať len niekoľko desiatok minút. Počas porady však jeden zo šéfov zvolal na ňu a povedal: „Hej vy v tom bielom, počúvali Ste, o čom sme sa tu bavili?“ „Áno“, znela jej odpoveď a mne sa jej hlas veľmi zapáčil, bola jemná, nevinná a krásna. „Čo by Ste povedali, keby Ste sa zapojili do našej debaty a povedali nám Váš názor? Názor nezávislej a nezainteresovanej osoby sa bude hodiť.“ Nechcela, bránila sa tak, ako sa len nežná žena brániť môže, no nakoniec šéfovým argumentom podľahla a pristúpila k stolu. Ja som bol vtedy iba asistentom bez právomocí. Občas som niečo precedil, no v prítomnosti tejto slečny som si dával väčšmi pozor na to čo a hlavne ako to poviem. Tajne som ju pozoroval, pričom som si všimol, že po mne niekoľkokrát pokukovala. Po skončení stretnutia sa jej náš šéf poďakoval za všetko a my sme z miestnosti odchádzali. Naschvál som šiel medzi poslednými, aby som sa neznámej mohol prihovoriť, no čakal som dlho. Skôr ako sa dalo, tam prišli jej spolupracovníci z druhej miestnosti a začali sa s ňou zhovárať. Po ceste domov som sa však odhodlal a vrátnika budovy som sa spýtal na meno krásnej slečny, ktorá má na starosť uvedenú miestnosť. Dostal som jej meno. Volala sa Angela. Skutočne anjelské meno, no nie?“

Alfréd sa pousmial a pozrel na hodinky, ktoré mu viseli z vačku na vestičke akoby meral čas svojho výkladu. Potom pokračoval.

A: „Hneď na druhý deň som sa v budove zastavil a pozval som ju na pohár čaju. Súhlasila a môj svet sa stal krajším. Strávili sme spolu pol dňa, ale nakoľko mala večer už dohodnuté stretnutie, ušla mi. Prisľúbila mi však stretnutie ďalšie, čo ma nesmierne potešilo. To sa konalo hneď v ten týždeň. Bolo menej okázalé, skôr išlo o to, že sme boli spolu. Už na druhom stretnutí prišlo to, čo bolo v časoch mojej mladosti, teda v druhej polovici 19-tého storočia v Belfaste nevšedné. Pobozkala ma na líce! Nie som patetický. Nemilujem ju stále kvôli tomuto jednému bozku, ale kvôli tomu, čím bola a čím pre mňa je stále. Potom nasledovalo niekoľko stretnutí, ktoré sa vyvíjali veľmi sľubne. Keď som však prejavil náklonnosť aj ja, stiahla sa a niekoľko mesiacov sme sa nevideli. Zmizla z môjho sveta tak, ako sa v ňom z nenazdajky objavila. Po asi pol roku, počas ktorého som sa ju snažil nájsť, som ju stretol náhodne na trhu. Povedala mi, že by sme mali zostať kamarátmi. Nezmohol som sa na žiadne naliehanie, iba som prikývol a náš kamarátsky vzťah trval do týchto dní. Zomrela pred pol rokom, po čom som sa odhodlal vycestovať z Londýna.“

Slzy zmočili Alfrédove oči a utrápená grimasa poznačila jeho zvráskavenú tvár. Rachel Brooksová mu iba ticho podala pohár vody a pohladila ho po ramene. Takmer plakajúc naliehala...

R: „Prosím pokračujte! Čo sa dialo celý ten čas?“

A: „Celý ten čas. Viete, ono je to dnes presne 54 rokov, čo som ju spoznal! Angela zomrela pred pol rokom v auguste, tri dni po svojich narodeninách vo veku 80 rokov. Ja mám dnes 79. Som starec, ktorý premárnil svoj život so ženami, ktoré ani zďaleka neľúbil tak, ako ľúbil ju. Moja láska k nej prešla niekoľkými fázami. Najprv bola čistá a krásna, potom prišiel čas nepochopenia a zatracovania, potom čas presviedčania, že milujem iba obraz vo svojej mysli, niečo alebo skôr niekoho, kto neexistuje, až napokon prišiel stav apatickej, no večnej lásky, ak sa to dá tak nazvať. Ostatné ženy v mojom živote boli úžasné. Mal som ich rád, niekedy sa mi na Angelu aj podarilo zabudnúť, no vždy, vždy som si spomenul na svojho jednorožca. Stretávali sme sa celý život, niekoľkokrát som jej povedal, čo k nej stále cítim, no ona ma presviedčala, že takto je to lepšie. Aj keď si vzala jedného robotníka, aj keď sa jej narodil prvý syn, stále som ju miloval. Viete, ja som mal tiež vo svojom živote dvoch potomkov. Milujem ich nadovšetko, ale nikdy som s ich matkou nepocítil to, čo som cítil pri Angele. Už len tá omamná vôňa...“

Alfréd sa z chuti rozosmial, potom sa napil vody a pokračoval.

A: „Viete Rachel, raz som šiel po trhovisku a doslova som zacítil Angelu. Cítil som ju aj na dvadsať metrov! Obzeral som sa okolo seba ako blázon, no nikde som ju nevidel. Povedal som si, že nejaká žena zrejme použila jej mydlo, či toaletnú vodu a šiel som ďalej. Na druhý deň mi však Angela z očí do očí vytkla, že som ju krásne na trhovisku odignoroval! Viete si to vôbec predstaviť? Cítil som sa ako hlupák. Keby som bol slepý, môj čuch by mi na sto percent povedal, že Angela je v mojej blízkosti, no nakoľko som mal zrak, ktorý ma v tento moment zradil, tak som druhotnému vnemu neuveril! Potom prišli momenty, kedy som Angelu nevidel aj celý rok. Vtedy som ležiac v posteli premýšľal, ako je to možné? Poviem Vám na čo som prišiel... Na nič! Príde mi vrcholne absurdné, že človek presne vie, ako má čo v jeho živote vyzerať, no nakoľko niekto iný nechce, nemôže s tým nič urobiť. Ak by som zaplatil všetkými pokladmi sveta, ak by som vyhubil všetkých ostatných ľudí, ak by som urobil aj to najlepšie gesto, zrejme nikdy by Angela neskončila v mojom náručí, po čom som tak túžil a túžim po tom stále... Viete, keď mala pohreb, pozvaný som naň nebol. Jej rodina ma poznala len z videnia. Jej dvaja synovia a dcéra ma poznali len ako maminho starého známeho alebo uja, ktorý občas prišiel pozrieť maminu. Pravdepodobne nevedeli ani moje celé meno. Na pohreb som však prišiel, no stál som v úzadí. Potom ako sa všetci pobrali na kar, som pristúpil k hrobu, v ktorom ležala ešte nezasypaná rakva a svojimi slzami som pokropil posledné miesto odpočinku tej, ktorá pre mňa v živote znamenala najviac. Ona to vedela. Vedela to, ale nič...“

Plač, len samý plač. Alfréd sklonil hlavu a plakajúc sa uprene pozeral na svoje dlane. Rachel vstala a zo svojho kresla si presadla k Alfrédovi.

A: „Pozrite! Tieto ruky ju niekoľkokrát držali. Tieto ruky ju niekoľkokrát zachránili. Tieto ruky sa niekoľkokrát dotýkali jej jemnej kože. No nebolo to dostatočné. Láska je hnacou silou života. Je to jediné palivo, ktoré môže rozhorieť kotol našej duše. Ak nie je láska, nie je ani život. Naliali by Ste mi prosím ešte jeden pohár vody? Potreboval by som užiť liek.“

R: „Samozrejme, nech sa Vám páči.“

Alfréd vytiahol z vrecka na opačnej strane vestičky ako boli hodinky bielu tabletu a vložil ju do úst, zapil pohárom vody a začal opäť rozprávať.

A: „Dúfam, že týmto je to dokonané. Naše stretnutie Vám dúfam veľa dalo a Vy teraz vyriešite svoj problém. Áno, Váš problém. Preto sme tu. Nie kvôli mne, ale kvôli Vám. Vy máte ešte čas. Mne už zostávajú iba minúty. Vy teraz musíte chytiť opraty Vášho života pevne do rúk a nasmerovať ho tým smerom, ktorým si prajete. Ďakujem Vám, že Ste dali môjmu životu zmysel a posledným vykríknutím mojej duše Vám poviem zbohom!“

R: „Prečo tak rozprávate? O samovraždu Ste sa už dnes pokúsili, ja som tu od toho, aby sa tento čin už neopakoval.“

A: „Vy, milá Rachel Ste tu presne preto, aby sa tento čin zopakoval. Môj život je dokonaný a to, že Ste vy čiastočne zavinili jeho koniec, Vás poznačí na celý život. Život, ktorý odteraz budete žiť inak. Inak by veci, udalosti môjho celého života nedávali žiaden zmysel. Ja som žil pre Vás. Žil som pre Vás, aby som Vám rozpovedal, ako nemá dopadnúť život Váš! Choďte, skúste to viac, desaťkrát viac, stokrát viac, razantnejšie, výbojnejšie ako ja! Dosiahnite na svoju Lásku a nepustite ju za žiadnych okolností. Ach, ehm, ehm.“

R: „Pán Doveing, Ste v poriadku?!“

Rachel iba vybehla na chodbu a zavolala kolegu Mayersa. Ten zalarmoval doktora, ktorý po príchode na miesto skonštatoval smrť Alfréda Doveinga, ktorý zomrel v Stanningtone roku pána 1929.

Život je skutočne krehkou a jedinečnou vecou. Žime tak, aby sme žili najlepšie ako sa dá. Ovplyvňujme priebeh svojho života, aby sme dokázali vyťažiť zo všetkých možných jeho najlepšiu verziu a ak sa to nedá, pomôžme svojim životom aspoň životom iných.
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE