26.11.2016
"UTRPENIE ŠEDIVÉHO ALFRÉDA II."
26.11.2016

Cŕŕŕn, cŕŕŕn!

A: „Kto môže otravovať v takto nekresťanskú hodinu?!“

V telefóne sa ozval hlas muža, ktorý sa predstavil ako Dr. Hansen. Už to, že sa tento telefonát uskutočnil len niečo po tretej hodine rannej nesvedčilo o ničom dobrom.

Dr. H: „Dobrý večer, prepáčte, že Vás obťažujem v takúto hodinu. Máme tu však pacientku, ktorá sa pravdepodobne volá Angela, chcel by...“

A: „Angela?! Pre boha, stalo sa jej niečo?!“

Dr. H: „Áno, bola nájdená v parku nad mestom v bezvedomí, pár krát vyslovila zo spánku Vaše meno, tak sme si na Vás vyhľadali kontakt. Predpokladám, že teda rozprávam s pánom Alfrédom Doveingom?“

A: „Áno, samozrejme. Angela sa volá celým menom Angela von Temmasová. Predvčerom oslávila svojich 80 rokov. Je jej stav vážny? V ktorej nemocnici sa nachádza?“

Dr. H: „Leží u nás v kráľovskej nemocnici. V akom vzťahu k nej Ste? Ste jej príbuzný alebo známy?“

A: „Nebudeme strácať čas, v priebehu hodiny som u Vás v nemocnici, zavolám si povoz a na mieste si všetko vydiskutujeme!“

Alfréd nechcel riskovať, že by mu prezradenie „iba“ kamarátskeho vzťahu zabránilo vidieť Angelu v takto naliehavej situácii. Okamžite po získaní informácie od Dr. Hansena o mieste, kde sa Angela nachádza zložil telefón a zavolal si povoz. Do trištvrte hodiny bol pred kráľovskou nemocnicou v Londýne. Komótnym krokom sa za pomoci svojej paličky vyškriabal po iba niekoľkých schodíkoch, ktoré boli jediným prístupom pre verejnosť do nemocnice a na hlavnom príjme sa opýtal na Dr. Hansena a neznámu, dnes večer v parku nájdenú, pacientku s menom Angela. Po získaní inštrukcií od ženy na príjme sa s veľkým sebazapretím dostal po schodoch na druhé poschodie budovy, kde vyhľadal Dr. Hansena.

A: „Dobrý večer, hľadám doktora Hansena, moje meno je Alfréd Doveing, telefonovali sme spolu o neznámej pacientke z dnešného večera.“

Dr. H: „Dobrý večer, alebo vlastne už ráno, začína sa brieždiť. Ja som Dr. Hansen.“

A: „Môžete mi povedať, v akom stave sa Angela nachádza. Budem k Vám úprimný. Nie som jej priamy príbuzný. Nie som jej ani vzdialenou rodinou, ale verte mi, že mi na nej záleží viac ako na komkoľvek inom!“

Dr. H: „To mi príde logické, nakoľko Ste sa dostavili k nám do nemocnice takto rýchlo. Dokonca aj s Vašou, iste boľavou nohou Ste nemali problém dostať sa sem na druhé poschodie. Dobre teda... Angela bola nájdená v bezvedomí pred niekoľkými hodinami v parku nad mestom. Bola sporo odetá, no nakoľko je august, podchladením netrpela. V súčasnosti netušíme, prečo zamdlela a prečo sa nachádza v tomto stave, ani čo v parku v takúto večernú hodinu robila. Našiel ju miestny pochôdzkar, ktorý zavolal pomoc.

A: „Môžem ju prosím vidieť?“

Dr. H: „Samozrejme. Boli by sme ale radi, keby Ste nám uviedli nejaký kontakt na jej rodinu.“

A: „Jej manžel zomrel asi pred deviatimi rokmi. Jej dcéra býva neďaleko Londýna, mám jej telefónne číslo v zápisníku. Synovia sú jeden v Amerike a druhý v Holandsku.“

Potom ako Alfréd vybavil s Dr. Hansenom všetko potrebné pre kontaktovanie Angeliných potomkov bol odvedený pred izbu, kde ležala Angela. Ešte pred vstupom do samotnej izby sa obrátil na službukonajúcu sestričku a spýtal sa, či by mohol pri Angele zostať do rána. Sestrička Alfrédovi vyhovela a priniesla mu do izby stoličku, ktorú umiestnila ku lôžku. Alfréd stál v úzadí dokiaľ doktor aj sestrička z izby neodišli. Dovtedy nedal na sebe vedieť žiadnu emóciu, no ako náhle sa dvere zatvorili sadol si na stoličku a so zvlhnutými očami sa prihovoril svojej milej držiac ju za jej pravú ruku.

A: „Ahoj Láska moja! Láska! Nikdy som Ti nebol schopný povedať toto slovo, keď si vnímala. Teraz, keď mi tu ležíš v bezvedomí, po všetkých tých rokoch, mi to vyletí z úst samé od seba! Čo si zase robila? Čo si robila v parku sama tak neskoro večer? Nevideli sme sa vyše poldruha roka, no verím, že si nešla do parku ukončiť svoj život. Možno si aj dostala list, ktorý som Ti poslal k narodeninám, možno ešte neprišiel. Boli tu vôbec Tvoje deti s vnúčatami na Tvoje narodeniny?! Ach, Láska moja, mal som Ťa navštíviť!“

Alfréd sklonil hlavu k Angelinej ruke. Tvár si položil vedľa nej a tíško vzlykal šeptajúc slová Angelinej obľúbenej piesne o malom speváčikovi. Po niekoľkých minútach Alfréda prudko zabolelo v krku a musel sa vystrieť. Ako tak zdvihol hlavu, mal pocit, že sa Angela pousmiala.

A: „Takto, takto si Ťa pamätám. Si krásna. Vždy si bola. Pre mňa si bola vždy najkrajšia. Vždy, keď som videl Tvoju tvár, nevedel som od nej odtrhnúť oči. Sme starí Angela. Máme vrásky a šedivé vlasy! No ja Ťa tu vidím krásnu, krásnu akou skutočne si. Držím tu pevne Tvoju ruku, ako keď sme spolu tancovali na plese, hľadím na Teba, ako v deň, kedy som Ťa prvý krát uvidel. Och, ako preklínam celý svoj život, že som ho neprežil s Tebou! Stránky môjho denníka mali byť popísané zážitkami s Tebou! Tieto ruky Ťa niekoľkokrát zachránili, niekoľkokrát Ťa držali, no nikdy si im nepatrila a nikdy im patriť už nebudeš. Teraz už mám odvahu povedať Ti to! Milujem Ťa, Láska moja!“

Alfréd si presadol na pohovku, ktorá sa nachádzala asi meter od Angelinho lôžka. V okne bolo vidno vychádzajúce slnko a Alfréd iba so zaslzenými očami pozoroval Angelino jemné dýchanie. Pokojne sediac inhaloval omamnú vôňu, ktorú v Angelinej prítomnosti vždy cítil.

A: „Toto je asi náš prvý spoločný východ slnka Angela. Po všetkých tých rokoch, prvý spoločný východ. Škoda len, že ho nemôžeme skutočne sledovať spolu.“

Náhle sa Alfrédovi zatočila hlava a od únavy zaspal. Z ničoho nič ho však prebudil šuchot v izbe. Boli to doktor so sestričkou, ktorý zistili pri náhodnej kontrole, že Angela prestala dýchať. Slnko už bolo poriadne vysoko. Alfréd sa poťažky postavil z kresla a nezavadzajúc sa pozeral na Angelininu bledú tvár. Začal plakať a plakal s neskutočnou ranou v srdci. Vedel, že prišiel koniec. Koniec tej, ktorá bola pre neho všetkým. Dr. Hansen sa na Alfréda niekoľkokrát pozrel a keď skonštatoval, že sa skutočne nedá nič robiť, postúpil k Alfrédovi a mlčky ho potľapkal po ramene. Sestrička prikryla Angelino nehybné telo a nechala Alfréda s Angelou samých. Alfréd pristúpil k Angele, jemne odokryl plachtu a naklonil sa nad jej nehybné telo.

A: „Tretia a posledná!“

Alfréd pobozkal Angelu na jej čelo a posledný krát sa opojil jej omamnou vôňou. Potom Angelu prikryl a jeho kroky nabrali smer k východu, kedy iba nepatrným gestom pozdravil plačúce sestričky na chodbe, ktoré Alfrédov akt čistej a večnej lásky videli cez pootvorené dvere. Pozdravil sa s doktorom a poďakoval mu za ústretovosť.

Angelin pohreb bol stanovený na 1. septembra 1928. Alfréd naň pozvaný nebol. Prišiel však na cintorín, nakoľko si odsledoval presný čas a miesto pohrebu jeho najdrahšej. Samotného ceremoniálu v kostole sa nezúčastnil, no potom, ako všetci odišli po uložení rakvy do zeme sa pri ešte nezasypanom hrobe zastavil a kľačiac plakal nad Angeliným hrobom niekoľko hodín. Potom, ako bol správcom cintorína upozornený, že hrob treba aj zakopať a cintorín sa o niekoľko minút zatvára opustil toto miesto a so sklonenou hlavou išiel domov. Na druhý deň ráno, mal Alfréd vo všetkom jasno. Z drevenej komody, ktorá bola umiestnená pri posteli povyberal tie najdôležitejšie veci, zobral si niekoľko Angeliných fotiek, fotky svojich vlastných detí a zosnulej manželky a po dobalení kufru si zavolal povoz. Nechal sa odviesť na hlavnú vlakovú londýnsku stanicu a kúpil si lístok na vlak smerujúci na sever...

Pokračovanie príbehu Alfréda Doveinga si môžete prečítať v článku s názvom „Utrpenie šedivého Alfréda“ z júna 2016.
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE