9.5.2017
"UTRPENIE ŠEDIVÉHO ALFRÉDA III."
9.5.2017

Alfréd tak ako každý pracovný deň prechádza pomaly chodbou univerzity mieriac do svojej kancelárie.

A: „Tak a dnešný deň je už skoro za mnou. Nezostáva nič, len zhasnúť svetlo vo svojej pracovni a pobrať sa domov. Žena ma už isto čaká, veď je zasa už desať hodín v noci.“

Stôl obložený kopami papierov, dokonale zarovnaný rad so zastrúhanými ceruzkami, svietiaca lampička na petrolej a vždy nedokončené a rozpísané pracovné materiály. To je Alfrédov každodenný život už 39 rokov odkedy pôsobí na tejto univerzite. Každý deň vyzerá z pohľadu laika rovnako. Alfréd ráno príde do práce, konzultuje so študentmi ich problémy, vyučuje, robí výskum a večer sa vŕta vo vedeckých článkoch. Skoré ráno, obed a neskorý večer, alebo skôr noc trávi so svojou drahou manželkou Cristine.

A: „Dnes na obed sa mi zdala Cris nejaká bledá. Ešteže je zajtra sobota. Vezmem ju na prechádzku do Belvoirského parku. Mohol by som pripraviť aj piknikový kôš, ako som to zvykol robiť za mlada. Určite sa poteší. Ak ešte nebude spať, hneď po príchode jej tento môj návrh vylíčim!“

Alfréd prišiel do pracovne, prehodil cez seba ľahký kabát a kolieskom najprv utlmil a následne uhasil petrolejovú lampu na stole. Pohľad venoval mesiacu, ktorý silno osvetľoval jeho kanceláriu, nakoľko bol takmer v splne. Tak ako každý večer sa zapísal do knihy príchodov a odchodov, kedy tak ako bol za tie roky zvyknutý, podtrhol končiaci sa deň a pre zajtrajšieho prvého príchodzieho napísal zajtrajší dátum. Neodpustil si ako vždy pripísať malú poznámku. Jeho kompletný zápis znel: „16. júna 1917, objavy čakajú na pripravených aj cez víkend! Prajem úspešný nový deň!“ Potom ako zišiel na prízemie sa pri odchode pozdravil s Henrym, nočným vrátnikom univerzity. Alfréd býval iba štyri ulice od univerzity, teda pokladal cestu z a na univerzitu za prechádzku. Nakoľko bol piatok večer, mohol stretnúť v tento deň na ulici veľa mladých ľudí idúcich na zábavu. Ulicou sa pokojným tempom premávali koče s ľuďmi idúcimi na bál, či ples. Alfréd si vykračoval svižným tempom pozerajúc na oblohu, ktorá ho celý život fascinovala.

A: „Ani mráčik! Zajtra bude isto pekne. Nefúka ani žiaden vietor. Cris bude rada, že ju zoberiem do parku.“

Po príchode pred svoj dom Alfréd siahol do kapsy vesty, odkiaľ vytiahol zväzok kľúčov. Opatrne, nakoľko sa v dome už nesvietilo, vložil kľúč do zámky a otvoril si dvere. Klobúk položil na vešiak a zobliekol si kabát. Následne sa posadil na taburetku a vyzul si obe topánky. Svetlo ani nerozsvecoval. Vedel, že Cristine už spí a ich dom poznal za tie roky aj po slepiačky. Pomaly prešiel do kuchyne, kde sa napil mlieka. Potom prešiel do kúpeľne na poschodí, kde sa po vykonaní každovečernej hygieny obliekol do trenírok a trička, ktoré považoval za svoje pyžamo. Z kúpeľne, ktorá susedila so spálňou, sa pobral priamo k posteli. Cristine už spala. Vo svetle mesiaca, ktorý presvital cez záclony videl, ako sa perina jemne nadvihuje a zasa klesá. Opatrne vkĺzol pod perinu a potichu pošepkal:

A: „Dobrú noc, Cris.“

Alfréd upadol do spánku pomerne rýchlo. Hlavou sa mu hnali myšlienky týkajúce sa jeho práce, jeho syna a dcéry a niekoľko minút venoval aj Angele. Zrazu sa jeden sen rozvinul do nočnej mory. Angela vystúpila zo záhonu šípových ruží. Bola celá dorezaná a šalela od strachu. Alfréd k nej rýchlo pribehol a snažil sa ju upokojiť. V tom sa Angela v sekunde upokojila, svoje krásne oči vnorila do Alfrédovho pohľadu a precedila: „Prepáč, nemôžeš za to!“ Pre Alfréda to bol taký šok, že sa strhol a v sekunde sa zobudil.

A: „Och, už sa brieždi.“

Budík po Alfrédovej ľavici ukazoval 5:42 ráno. Alfréd sa prevalil na pravý bok a Cristine ležiacu k nemu chrbtom nežne objal. V tom však Alfrédovi prebehli zimomriavky po chrbte a vykríkol:

A: „Nieeeee!“

Ako náhle sa ku Cristine privinul zistil, že je studená. Okamžite odvalil zo seba aj z Cristine perinu a snažil sa ju otočiť na chrbát. Potom ako sa mu to aspoň z časti podarilo vyskúšal jej pulz. Cristine bola mŕtvolne studená a Alfréd vedel, že jej už niet pomoci. Cez to všetko sa však v amoku pokúsil o masáž srdca, no pri pokuse o dýchanie z pľúc do pľúc nevedel roztvoriť Cristinine ústa. V tento moment mu bolo jasné, že je už neskoro. Cristine musela umrieť niekedy tesne po Alfrédovom príchode domov. Užalostený Alfréd zišiel dolu po schodoch, zdvihol telefón a zavolal do nemocnice. Oznámil, že jeho žena, Cristine Doveingová, zomrela v spánku v noci z 15. na 16. júna 1917. Alfréd išiel do kuchyne, kde si otvoril takmer prázdnu fľašu s rumom a dopil jej obsah. Potom vyšiel hore ku Cristine a na nočných stolčekoch zapálil po dve sviečky.

A: „Každá sviečka za každých desať rokov, čo sme boli spolu Cris.“

Potom celé nekonečné štyri hodiny sedel v obývačke v kresle pri krbe, kde čakal, kedy z nemocnice pošlú pohrebné auto. Zrazu sa ozval buchot na dverách.

S: „Dobrý deň pán Doveing, moje meno je Richard Smith a som z pohrebnej služby. Dovoľte aby som Vám prejavil svoju najhlbšiu úprimnú sústrasť. Spolu s doktorom potrebujeme však vidieť Vašu ženu.“

A: „Áno... Áno... Ďakujem, samozrejme. Tu... Len tu hore po schodoch. Vpravo... Vpravo, vedľa kúpeľne.“

Smith s doktorom vyšli hore po schodoch. Alfréd zostal stáť pod schodmi a so založenými rukami hľadel na prvé poschodie, akoby očakával, že odtiaľ muži, noví návštevníci jeho domu, vyjdú so živou Cristine. Alfréd počul, ako sa muži so sebou zhovárajú, no nevedel rozlíšiť ich slová. Zrazu sa z izby vynoril doktor a prišiel k Alfrédovi.

C: „Dobrý deň, moje meno je Dr. Clark. Som súdnym doktorom nášho mesta. Môžem sa Vás opýtať na pár otázok?“

Alfréd iba nemo prikývol...

C: „Kedy ste Vašu pani videli naposledy živú?“

A: „V noci. V noci okolo jedenástej som prišiel z roboty. Pracujem na univerzite. Doma už bolo pozhasínané, išiel som do kúpeľne a následne som si ku Cris ľahol. Zreteľne som videl, že dýchala, keď som si k nej líhal. Viete, dnes som ju chcel zobrať na piknik, ako za starých čias...“

C: „Áno, to by odpovedalo. Čas, kedy Vaša pani zomrela, som odhadol na polnoc. Teraz budem potrebovať od Vás niekoľko údajov o Vašej pani. Pán Smith sa šetrne postará o Vašu ženu. Nakoľko sa očividne jedná o prirodzenú smrť v spánku, bude prevezená do miestnej márnice, kde bude Vaša pani uložená do pohrebu. Teraz by som však potreboval od Vás niekoľko údajov...“

Alfréd s doktorom Clarkom povypisovali potrebnú dokumentáciu, zatiaľ čo Smith so zriadencami zobrali Cristine Doveingovú do márnice pohrebného ústavu. Alfréd po rozlúčení sa s doktorom zavolal svojej dcére, synovi, Cristininej rodine a známym, aby im oznámil túto smutnú správu a termín pohrebu. Ten bol stanovený na pondelok 18. júna 1917. Bolo potrebné však vybaviť ešte jednu vec. Alfréd uchopil spoločnú fotografiu seba a jeho ženy a po usadení na kreslo spustil monológ.

A: „Ó Cris. Ty vieš, že som ťa ľúbil celý život. Viem, že si ma milovala. Dala si mi dve krásne deti. Prežili sme spolu život plný slastí, no aj zopár strastí. Neviem. Skutočne neviem, či mám na tvoj pohreb zavolať aj ženu, ktorú po dnešné dni naozaj milujem... V hlave mám obrovský súboj. Mať tvoj pohreb ako ďalšiu zámienku vidieť Angelu, to by si mi nikdy... To by som si ani ja nikdy neodpustil!“

Pohreb sa konal v stanovený dátum. Na pohreb prišlo približne 80 ľudí. Po pohrebe nasledoval kar, na ktorom sa zúčastnili len tí najbližší. Alfréd nasledujúce tri dni po pohrebe strávil so svojim synom a dcérou vo svojom dome. Jeden večer bol so svojou dcérou Elizabeth sám v obývacej miestnosti pri plápolajúcom krbe. Obaja len tak ticho sedeli a pozerali na spoločnú rodinnú fotografiu. Alfréd zrazu spustil.

A: „Elis, potrebujem sa s tebou porozprávať. Chcem aby si mi povedala svoj názor...“

E: „Áno oci, hovor.“

A: „Vieš, odkedy vaša matka zomrela, premýšľam nad jednou vecou... Vieš, za svoj život človek stretne veľa ľudí. Niektorí sú mu ihneď nesympatickí, niektorí sú pre neho obyčajní, niektorí sa stanú tvojimi dobrými kamarátmi a do niektorých sa zamiluješ. Vieš, ja som to mal v živote tiež takto. Vašu matku som ľúbil, pred ňou však bola... Bolo niekoľko žien, ktoré sa mi páčili. Prišiel som na jednu závažnú vec. Vieš, keď som s ňou bol na prom našom stretnutí (Alfréd si ani neuvedomil, že pokračoval v jednotnom čísle) nevedel som, ako sa k nej správať. Samozrejme, nemal som odkiaľ vedieť, čo má rada, aké má záujmy, ako jej ulahodiť a tým som sa v niektorých veciach mohol zdať nepríťažlivý. Potom ako sme sa však stali kamarátmi som časom na väčšinu z týchto vecí prišiel. Nech som však učinil akúkoľvek lichôtku, skutok alebo vykonal nejaké prekvapenie, ktoré by od novej známosti brala ako neodolateľný akt lásky, z mojej strany to bola už len samozrejmosť, prípadne milá vec. Tým, že som bol jej kamarát, tak som sa nevedel povzniesť nad túto hranicu ani tým najlepším gestom! Zober si však, že by som mal stroj času. Po pol roku by som vedel, čo má rada, vrátil by som sa do dňa, kedy sme sa stretli a učinil by som dve, či tri veci, ktoré by jej imponovali. Nikdy, a to hovorím s maximálnou istotou, by neodolala...“

Alfréd zrazu zistil, že jeho výklad musel v Elizabeth vzbudiť podozrenie...

E: „Oci, o kom to rozprávaš?!“

Alfréd otočil pohľad do zeme, postavil sa, podišiel ku krbu a precedil:

A: „No predsa o svojej milovanej, Eli, o svojej milovanej. Je už neskoro, prepáč. Porozmýšľaj nad tým. Idem už spať...“

Na druhý deň sa Alfréd rozlúčil so svojou dcérou, synom a tromi vnúčatami. Potom ako sa za všetkými zavreli dvere zostal v dome sám. Prešiel celou predsieňou, vyšiel do spálne a zo spodku svojho nočného stolíka vybral zápisník. Pobral sa k telefónu, kde vytočil číslo, ktoré bolo zapísané na sólo strane pod menom „Láska“. Po niekoľkých vyzváňacích tónoch počul, ako sa na druhej strane zdvihlo slúchadlo.

A: „Angela?“

M: „Kto je tam?“

Ozval sa mužský hlas. Alfréd po troch, či štyroch sekundách, kedy mlčal už išiel položiť slúchadlo, no zrazu v pozadí počul jej hlas.

An: „Ernie, kto volá?“

Alfrédovi sa vyčaril úsmev na tvári a slúchadlo bez slova položil...

Pokračovanie príbehu Alfréda Doveinga si môžete prečítať v článku s názvom „Utrpenie šedivého Alfréda II.“ z novembra 2016.
Osobný blog...
MENU
COUNTER
BLOG
DESCRIPTION
UPDATE